Keď aj syn s manželom povedali, že oni by si bedle dali, súhlasila som.
Kamoška prišla, priniesla obalené huby a ako som ich vyprážala, tak ich hneď aj jedli.
Medzi tým som dovarila obed, vyvešala prádlo z dvoch práčok a robila bežné upratovanie.
Večer som si sadla k telke, že si pozriem správy, ako hovoril môj strýko „cudzie nešťastie vždy poteší“ a ja som potrebovala nejaké rozptýlenie z toho nášho blázninca.
Všetko bolo v poriadku, až kým neukázali manželov v nemocnici, ktorí sa priotrávili hubami. Ako tak popisovali príznaky tej otravy, začalo sa so mnou diať niečo čudné. Žalúdok, malátnosť, zlé videnie...
Som otrávená!!!
Volám kamoške, chcem vedieť ako jej je. Odkazovač! Ešte nikdy, čo ju poznám nemala zapnutý odkazovač.
Syn doma nebol, tak som šla za mužom, či by sme neskočili Alene, „musím jej odniesť jedno CD“.
Moc sa mu nechcelo, vraj má nejaké „divné pocity v žalúdku“, ale nakoniec sa dal nahovoriť.
Keď sme tam prišli, dom bol prázdny, všade tma, na telefóne stále odkazovač.
Moje príznaky sa stupňovali, už som si predstavovala, ako mi pumpujú žalúdok, pečeň mám nadobro zničenú...
Mužove „divné pocity“ sa upravili na WC, vraj zapíjal hrozno kefírom.
Chvála Bohu, aspoň on je z toho vonku, bude ma mať kto odviesť do nemocnice.
Tam sa ma budú vypytovať, čo som jedla a tak som si to začala v hlave upratovať, pokiaľ si ešte niečo pamätám.
„No, ráno som si dala kávu, potom“... som si spomenula, že mne sa z tých bedlí vôbec neušlo.
A príznaky ako prišli, tak aj odišli.
A JA SOM VRAJ HYPOCHONDER!?
P.S. Kamoška má chlapa.