Vyhlásila trojročná Tamarka a chytila tatina za ruku. Ten bol očividne rád, že sa má o koho oprieť - práve vchádzal do zubnej ambulancie.
„No poď teda a niečo pekné nám porozprávaj“ - usmiala sa pani doktorka.
Dvere sa zatvorili a po chvíli už sme počuli detský hlások a smiech zubárky aj sestričky. Do toho sa ozvalo slabučké „áááá“, ale to si nikto tam dnu asi nevšímal. Veselý rozhovor pokračoval ďalej.
Chválim pani zubárku za prístup k deťom, lebo Tamarka určite nebude mať strach, keď tam pôjde sama ako pacientka . Kde urobil chybu zubár keď som ja bola malá?
Atmosféra v čakárni sa začínala uvoľňovať a ľudia ktorým to bolesť a strach dovolili sa začali aj usmievať.
Dvere na ordinácii sa zrazu otvorili. Všetci zbystrili pozornosť a poniektorí už vtávali zo stoličiek. Vo dverách sa však neobjavila sestrička, ale Tamarka. Asi si všimla, že za všetci pozerajú na ňu, tak iba oznámila, že pani doktorka chce vidieť jej hračky. Pohrabala sa v maminej taške a vchádzajúc späť do ordinácie hrdo vysvetľovala, že toto je vyklápačný živý telefón, svieti, má aj baterku, ale kartu jej dedo ešte nedal, lebo je malá. Potom zamierila naspäť do ordinácie a s námahou sa jej podarilo dočiahnuť na kľučku a zatvoriť dvere.
Keď sa pani doktorka dozvedela všetky podrobnosti okolo chodu ich domácnosti a tatino vo svojej nevýhodnej situácii nemohol zasiahnuť do jej monológu, vrátila sa maličká do čakárne.
„Aj ja mám chorobu“ - vyhlásila hrdo.
Neviem, či nás chcela utešiť, alebo s nami cítila, no rozhodne sa jej zase podarilo upútať pozornosť na seba. Niektorí sme už aj zabudli, že sa máme báť.
„Čo to hovoríš, akú chorobu, veď ti nič nieje“ – dementovala túto informáciu jej mama. Nakoniec jej tvárička, ako vystrihnutá z reklamy na detskú výživu, tomu aj nasvedčuje.
„Bola som u pani doktorky a povedala že mám chorobu“ – nedala sa vyviesť z rovnováhy Tamarka.
„A čo ti robila pani doktorka“? „Čo ti povedala“?
„Počúvala ma, pozerala do hrdielka a povedala, že zdraváakoryba“.
Neviem, či to, čo sa zračilo na tvárach ľudí, sediacich v čakárni zubnej ambulancie bola úľava, alebo závisť? Myslím si, že to bolo tak 50:50 a nechcite vedieť do ktorej skupiny som patrila ja.
Tamarkina návšteva u nás sa skončila, ale o námety sa nebojím. Veď jej môžem zavolať, keď má ten vyklápačný, živý mobil. Verím že, nebude trvať dlho a dostane od deda aj tú kartu.
