Podarilo sa mu šťastne zmaturovať a ja som si myslela, že už máme doma hotového chlapa. Ale to nás ešte čakala vojna. Rozhodol sa pre civilku. Keby vedel, čo ho čaká, asi by si išiel tie dva roky odkrútiť.
Odvelili ho do MEREMY- ústavu pre mentálne postihnutých mužov. Povedali sme si, fajn. Je to len pák kilometrov, celkom dobrá výhra.
Ráno sme ho slávnostne vypravili, po obede - telefón. „Príď pre mňa, ja to tu nevydržím.“
Šli sme pre neho. Náš vojak stál na chodníku urevaný a zase ten vyčítavý pohľad “prečo ste ma tu nechali“?
Cestou domov nám popísal aké to tam je „strašné“ a že sa tam už určite nevráti. To radšej pôjde pred vojenský súd.
Keď sme sa doma všetci trocha spamätali a syn stále trval na svojom, začali sme hľadať riešenie. S vojakmi sa neradno zahrávať, to musel uznať aj on. S ťažkým srdcom súhlasil, že to ešte raz vydrží ak tatino niečo vymyslí, aby ho preložili. Bolo mu jedno kam, len aby tam už nemusel ísť.
Na druhý deň to isté.
Takéto „vybavovačky“ sa nerobia zo dňa na deň, preto to musel vydržať ešte jeden deň a potom ešte....
Postupne sme sa dozvedali, ako to tam vlastne vyzerá. Mentálne postihnutá mládež sú aj chlapi okolo 30-40 rokov. Telesne dospelí, len rozumom na úrovni malých detí. A takému decku treba pomáhať. V sprche, na záchode, umyť zuby, dohliadnuť, aby sa najedli. Niektorých treba nakŕmiť. Sto krát za deň odpovedať dospelému mužovi na detskú otázku „kedy príde môj ocko“? Prehovárať, aby zjedol lieky, utierať uslintané ústa. Prezliekať počúrané tepláky, lebo nechcel odísť od rozpozerenej rozprávky. Na vychádzke počúvať blbé poznámky.
Takto to išlo deň po dni, týždeň po týždni až bol z toho mesiac. Jedného dna prišiel rozčúlený, že ho preložili do kuchyne. Čudovala som sa, prečo sa mu to nepáči.
„Veď to si chcel, nie?“
„Chcel, ale teraz tam dajú niekoho nového a chalani si už na mňa zvykli. Ja viem koho ako treba kŕmiť. Na každého treba inak. Budem mu to musieť všetko vysvetliť a dozrieť ako sa k nim chová.“
Raz sme stretli v meste skupinku ľudí. Obkolesili môjho syna, ten vytiahol cigarety (vtedy nefajčil a nefajčí ani teraz) a začal ich všetkých ponúkať. Stála som obďaleč a pozorovala, čo sa to deje. Veselo debatovali, pofajčievali a keď dofajčili vypýtali si na cestu ešte po jednej.
Keď som sa začudovaná pýtala, čo sú to za ľudia a odkiaľ ich pozná, z jeho odpovede som zostala prekvapená.
„To sú chalani z roboty. Dnes dostali niektorí vychádzku.“
Už dlhšie sa u nás nehovorilo o „prevelení“, Keď som sa ho na to spýtala, len zahundral, že netreba.
A potom sme rok a pol žili tým, čo chalani v robote. Poznali sme ich po menách, vedeli sme ktorého ako treba nakŕmiť, na ktorého treba po dobrom a na ktorého po zlom.
Odvtedy prešli už viac ako tri roky. Náš syn občas vyrabuje skrýšu so sladkosťami a ide pozrieť „chalanov do roboty.“
Ešte šťastie, že nemáme také známosti, čo vedia vybaviť prevelenie.
