Niekedy v lete 1996 mali naše detská v obľube skupinu CHAOZZ. Neviem, či som to dobre napísala, ale názov presne vystihoval to, čo sa u nás od rána do večera rozliehalo po baráku.
Za pár dní som chytala žalúdočnú nervozitu. Ozývalo sa to z každej izby, pivnice a ešte aj na dvore. Už som bola na to taká alergická, že nestačili ani troje zatvorené dvere.
Keď som navrhla, že by mohli chvíľu počúvať niečo iné, veľmi sa čudovali, čo sa mi na tom nepáči, veď je to super hudba. Snažila som sa im vysvetliť, že to nie je môj štýl a keď to počúvam stále dokola, ide mi to skrátka na nervy. Nevedeli to pochopiť, tak som sa rozhodla, že im to vysvetlím názorne.
Magneťák som postavila na okno do dvora, vložila Karla Gotta a pustila „volume“. Lady Carneval sa pekne rozliehala po celom dome, dvore aj záhrade. Keď dohrala jedna strana, pustila som druhú a na okno nachystala ďalšie kazety.
To už začínali byť mrzutí všetci v dome a musím priznať, že aj ja. Kája nebol nikdy môj typ, ale z výchovných dôvodov som statočne vymieňala kazety a tvárila sa, že je to super. Neviem koľkí z nich, dnes už dospelí, si doma púšťajú svoju super skupinu. Zato ja, keď zbadám v TV Gotta, mám hrču v žalúdku, zvýši sa mi tlak a rozbúcha srdce. Nie že by si to Majster nezaslúžil, ale nie je to kvôli nemu.
To si len spomeniem na svoje výchovné metódy a v ušiach mi zase znie ten hrozný chaos.
