Vybrala som sa s Macíkom na prechádzku, ako my hovoríme, „okolo ulice“ Je to asi kilometrový úsek a tri krát za deň je to pre neho aj pre mňa tak akurát. Okrem toho chodíme s kamarátkou Ajduškou na prechádzky do lesa. Dnes ale Ajduškina pani dostala silnú alergiu a tak sme si povedali, že nám bude stačiť len ten náš okruh.
Macík si svoje potreby vybavil na dvore a do ulíc sme šli už len značkovať a kontrolovať naše obľúbené miesta. Oslovila nás pani, ktorej sa nepáčilo, že psovi sa pozdával jej trávnik. (Neviem ako si to vybavuje s tými, čo pobehujú po ulici len tak.) Ubezpečila som ju, že jej trávnik budeme obchádzať... a vtedy sa to stalo.
Na druhej strane ulice zastavilo auto a majiteľ vchádzal do brány. Nevšímali sme si ich a ani neviem presne povedať, koľko tam bolo ľudí. Videla som len veľkého vlčiaka a ešte nejaké dva menšie psy.
Rútili sa na nás.
Ešte stále som bola kľudná. Čakala som, že začujem rázny povel a my budeme pokračovať v našom bádaní. To, čo som počula ma priklincovalo k zemi. Staršia pani, zrejme majiteľka v panike na mňa kričala.
„Zoberte si ho na ruky, zoberte si ho na ruky!“
Pred pár dňami mi brat rozprával, čo sa stalo jeho známemu v BA. Tá istá situácia, chlapík si psíka zobral na ruky a vlčiak mu odhryzol prst.
Nebola som schopná sa pohnúť. To už kričal aj majiteľ, asi tridsaťročný pán, ale psy ho mali v paži. Nepočula som žiadny povel, na aký by mali reagovať, len nadával. Aby Maca zachránil, chmatol ho za vodítko, zdvihol do výšky a točil sa dokola, chcel ho dostať z dosahu psov.
Presne takto náš sused poľovník cvičí svojich loveckých psov. Na dlhom špagáte má uviazaného nejakého zdochnutého vtáka a psy ho majú chytiť. Takouto korisťou sa stal raz aj Maco, keď si ho tento „lovec“ pomýlil so zajacom a vbehol nám do dvora. Pána poľovníka vôbec nezaujímalo v akom stave náš pes zostal, svojho odvolal, zatvoril bránu a tým to pre neho zhaslo. Nás to stálo pár tisícoviek pre veterinára a trochu strachu.
Teraz sa našťastie Macíkovi obojok zošmykol, preletel vzduchom, urobil pár kotrmelcov a vyštartoval. Zastavil sa až doma na schodoch a tam ma čakal. Keď psy zistili, že je po zábave, samé sa vrátili do dvora. Ešte pol hodiny po tom, v bezpečí na gauči, Maco brechal a nedal sa upokojiť. Neviem ako by to dopadlo, keby mal ten obojok viac utiahnutý – vidím len dve možnosti, ale nechcem ich tu opisovať.
Chlapík mi podal vodítko a spoza brány som začula slabučké „prepáčte“. V tej chvíli som vôbec nestála o nejaké ospravedlnenie, ponáhľala som sa domov, nevedela som, kam by mohol Maco v panike utiecť.
Pri našich prechádzkach som práve spoza tejto brány počula zopár krát hlas staršieho pána. „Čo tu chodíte s tými psami bez košíka !!! To musíte chodiť tadeto !?“
Až teraz mi došlo, že on to s nami vlastne myslel dobre. Len neviem, načo by bol Macovi košík. Alebo som mala mať košík ja, aby som si ho mala v čom odniesť?
