Odkedy sme prišli o toho posledného, zapovedala som sa, že už žiadne zviera nestrčí ňufák do nášho domu.
Najprv to bolo len „povaruješ ho na hodinku“? Potom na víkend a kým som sa spamätala, zistila som, že ma zase dostali. Meno ešte nemal a ja som mu ani nemala chuť nejaké vymýšľať. Bol malý, guľatý a tak sme mu hovorili maco, nech si ho pomenuje ten, koho je!
Ako dni a týždne ubiehali z varovania sa stal trvalý pobyt, z maca Macko a zatiaľ sme skončili pri Macíkovi. Niekedy mu hovorím aj „Ty moja sirotka“, to vtedy, keď na mňa pozerá ako Čenkovej deti z poza plota.
Prežili sme toho dosť. Niekoľko očkovaní, kanylu v nohe, ktorú si nechcel dať vybrať a mali s ním čo robiť traja doktori a jedna sestrička. Prežili sme infúzie aj napadnutie susedovho poľovníckeho psa, ktorý si ho pomýlil so zajacom. Prežili sme aj vraždiace pohľady okoloidúcich, keď sme ho nechali päť minút v aute pred obchodom a on s nohami na volante zavýjal a plakal, ako keby ho drali z kože. Prežili sme zápal priedušiek aj psiu holičku.
Na takého malého tvora je to za rok dosť.
P.S. O jeho duševnom zdraví trošku pochybujem. Nikdy ho nezaujímali topánky a ešte žiadnu neroztrhal.
Naozaj nemôžem ísť s vami?
Nechcem tu zostať sááám!!!
Dobre, budem strážiť, ale som urazený.
Neprejdú!
A keď prejdú, nech ma nebudia.
Čo ste mi doniesli? Dúfam, že nie nejaké psie žrádlo, to neznášam.
