V žiadnom prípade som o ne nechcela prísť. Sama, na vlastnom tele som si ich prepašovala od priateľov z NDR. Boli červené, boli drahé, neurobili na nich žiadnu chybu a mala som ich najradšej, lebo druhé také v republike neboli. (To som si vtedy myslela.)
Naklonila som sa z balkóna a zrak mi padol o poschodie nižšie, do dokorán otvoreného okna. Najprv som zaregistrovala len veľké vystrašené oči a potom aj všetko ostatné.
Sused ležal v kuchyni na koberci v polohe modela z prvej strany Da Vinciho kódu. (Už som si myslela, že ja sa tejto téme vyhnem.)
Chvíľu sme si hľadeli do očí a ja som pochopila, že ma už dlhšie pozoruje a dúfa, že ho nezbadám. Keď videl, že je zbytočné hrať sa na neviditeľného, v zlomku sekundy sa otočil na brucho a štvornožky zmizol v útrobách bytu.
Bolo mi ho ľúto. Viete ako komicky vyzerá nahý, po štyroch bežiaci muž, odzadu?
Keď som sa pochválila susedke cez chodbu, čo som videla, tá len mávla rukou a hovorí: „To nič nieje! Pozri sa ráno okolo šiestej tam, do toho okna.“ A ukázala rukou cez cestu do prízemného bytu.
Ranné slnko svietilo priamo do spálne, cez riedku záclonu, na manželskú posteľ, na manželské povinnosti. A podľa toho, čo sa tam dialo, si tie povinnosti plnili radi a často.
Dvadsať minút na to vybehli obaja z brány. On, smer fabrika, cestou si prečesal vlasy a hrebeň zastrčil do zadného vrecka. Ona, smer autobusová zastávka, česať sa nemusela, vtedy sme nosili afro účesy a to držalo fest.
A keďže sa každé ráno tak ponáhľali do práce, za krátku dobu si našetrili na závesy a my sme mali „po ptákách“.
P. S.
Keď som si šla k susedovi po tie nohavičky, bol nejaký červený, ale nie som si istá, či to bolo od slnka.
