Sedeli sme pri veľkom, drevenom stole. Miesta bolo dosť, tak si k nám prisadli asi tridsať roční manželia s malým psíkom. Bol síce malý, ale svoje zvyky už mal. Len čo im položili na stôl veľké zmrzlinové poháre, havo naučeným spôsobom vyskočil najprv paničke na kolená a potom rovno na stôl. Bez ponúkania sa pustil do šľahačky. Skákal od jedného pohára k druhému a „mamička s ockom“ ho ešte prikrmovali na striedačku aj lyžičkami. Keď sa mu zdalo, že mu odjedli viac, ako by mu bolo milé, oblizoval paničke to, čo jej zostalo prilepené na perách.
Takto sa pusinkovali všetci traja až kým v pohároch nezostalo iba oblízané ovocie, ktoré „malému“ nechutilo. Chvíľku sa navzájom ponúkali a potom zďobli aj túto „čerešničku“.
Ľudia, čo sedeli okolo stíchli. Niektorí sa zdvihli a cestou nenápadne svoju zmrzlinu hodili do koša.
To už havino veselo pobehoval pomedzi stoly, pri každom sa pristavil s úsmevom na papuľke a s otázkou v očiach. Výstražné pohľady a nenápadné pohyby nôh ho držali v patričnej vzdialenosti.
A potom ho dosť nepekne prehnalo, rovno pod stolom. Podľa spokojnej reakcie „maminky a ocka“ presne toto očakávali.
K odchodu sa zdvihli ďalší návštevníci. Tento raz už zmrzlina letela do koša oblúkom a bolo počuť hundranie. Pani sa začala hrabať v kabelke a vytiahla papierové vreckovky. Myslela som si, že ide upratať tú kôpku pod stolom. Omyl!
Utrela psovi zadok, vzala ho na ruky a nasadli do auta.
Nech si o mne myslí kto chce, čo chce. Jesť z jedného taniera so psom sa mi zdá hnusné.
Mám kamarátku u ktorej si kávu a ani nič iné nedám. Jej pes má vo zvyku vyskočiť na stôl a uchlipnúť si z jej pohára. Sedieť so šálkou vysoko nad hlavou sa mi zdá nepohodlné a jesť zákusky ktoré už v kuchyni ochutnávala Dianka sa mi nežiada. Najprv som hľadala výhovorky, ale potom som rovno povedala, že sa mi to hnusí. Rada si s ňou poklebetím, ale nech mi nič nenúka. Stačí, že som samý chlp, nemusím ich ešte aj jesť.
Na návšteve v inej rodine to bolo ešte horšie. Pes si položil hlavu vedľa môjho taniera, pozeral mi do očí a čakal. Domáci ma upozornili, že s tým neprestane, kým mu niečo nedám.
Dala som a tým pádom som aj dojedla. Domáci miláčik takto obchádzal okolo stola a od každého niečo dostal. Bol veľký, uslintaný a smrdelo mu z huby.
Po obede ma upozornili, aby som si „tam“ nesadala to je „jeho“ miesto. Ani sa mi nežiadalo. Gauč bol pokrytý dosť hrubou vrstvou chlpov.
A tak teraz neviem. Som odľud, keď sa mi hnusí stolovať so psom? Asi budem odpes a možno aj odmačka.
Chutilo by Vám, keď sa z poza hrncov na kuchynskej linke vytiahne ospalá mačka a domáca sa Vás s úsmevom opýta „čo si dáte?“
P. S.
Milovníci psov, napadlo Vás niekedy, že sme tu ja my, ktorí ich máme tiež radi, aj keď len tak obyčajne? Pri stole a v posteli nám nechýbajú!
