Ja som doma povedala, že sa budem vydávať a bude to 31 mája, bol to dátum nášho zoznámenia. Otec nepovedal nič, len prísne pozrel na mamu a opýtal sa, či to nebude neskoro, veď je to viac ako tri mesiace. Povedala som, že aj mne sa to zdá veľa, ale nejako to už vydržím.
Ženích dostal 10 dní mimoriadnej dovolenky, zaklali sme sviňu a susedky napiekli koláče. Svadba sa vydarila. Hlavný družba nám ožral psa, môj novomanžel dal po hube môjmu bývalému a svadobnú noc sme mali v šope, kde bol vyprataný nábytok z celého domu.
Ako sa míňali týždne, otec ma len nenápadne pozoroval. Málo hovoril a do „ženských vecí“ sa moc nemontoval. Keď sa z týždňov stali mesiace, došlo mu, že sa tu stala veľká krivda a odnieslo si to nevinné stvorenie.
„Tá chudera svina mohla do Vánoc pribrat aj takých 100 kilóf, ešte si mohla spokojne požit!“
Vtedy mi to bolo naozaj jedno, no prišli aj také chvíle, keď som si kládla otázku, či nemal otec pravdu a nezabili sme ju unáhlene.
Teraz, po vyše 31 rokoch musím konštatovať s klasikom „že všetko zlé je na niečo dobré“ a odkazujem jej do prasačieho nebíčka, že obidvaja s manželom robíme všetko preto, aby jej predčasný odchod nebol zbytočný.
P.S.
Ak sa Vám zdá, že o tejto konkrétnej svini ste už na tomto fóre čítali, máte pravdu. Spomínali sme na ňu pri bielej káve a častofských orechovníkoch a jeden, nechcem M. M. menovať bol šikovnejší.
P.S. 2
Nevylučujem, že sa objaví ešte jedna verzia. Boli sme tam (pri tej káve) traja.
