V prvom momente mi prišlo na um „ čo bude s jeho mamou?“ A po tom šoku sa mi vynorili spomienky na matku, ktorej zomrelo maličké bábätko. Keď mi o tom po rokoch rozprávala, povedala, že je rada, že má v nebi anjela, ktorý ju tam čaká. Nechápala som, ako môže niečo také povedať. Až neskôr som pochopila, že jej nič iné nezostalo, ako viera, že sa raz naozaj stretnú.
Iná mama mi zase v rozhovore medzi vzlykmi a smrkaním povedala, že by bola radšej, keby bol jej syn na cintoríne. Aspoň by vedela, kde je a nemusela by ho čakať po nociach a triasť sa strachom, či sa mu niečo nestalo, alebo rozmýšľať čo zase vyviedol. Najprv som sa zhrozila, ale potom som videla, že z nej hovorí zúfalstvo.
Matku, ktorú som stretla nedávno, možno tiež po čase pochopím, až sa mi to rozleží v hlave. Žena, ktorá má sama deti musí mať predsa dôvod na to, aby sa vyjadrovala takto bezcitne.
Ako som už spomenula, stala sa tragédia. Rodičia prišli o syna, súrodenci o brata. Zašla som do kvetinárstva a pýtala si kyticu z bielych kvetov a smútočnú stužku. Predavačka sa hneď skraja spýtala:
„Aj vy idete na ten pohreb“
„Áno, idem“
„A čo sa mu to vlastne stalo?“
„Nič bližšie neviem“
„Ja takých neľutujem, to sa dalo čakať, že to takto dopadne“
„Chudáci rodičia, tých treba poľutovať, veď je to tragédia.“
„Jak si ho vychovali, tak to dopadlo, čo čakali.“
Kytica bola uviazaná a keď som odchádzala vošli dve mladé dievčatá:
„Baby, aj vy idete na ten pohreb? A čo sa mu to vlastne stalo?“
Ďalej som nepočula, neviem, čo na to povedali kamarátky chlapca, ktorého za pár hodín mali odprevadiť naposledy.
Táto kvetinárka by tiež potrebovala svojho profesora. Pár hodín etickej výchovy by sa jej zišlo.
PS
Som zvedavá, kam posielala svoje deti. Na etiku, alebo náboženstvo? Z jej chovania by som to nevedela odhadnúť.
