Poviem vám, aké som to mala ťažké ja - s mojou podváhou.
Poznámky typu: „Slečna, trčia vám nejaké nitky zo sukne, pardón to máte nohy.“
Alebo, môj šľahnutý bratranec: „Ty nemáš prsia? Mám!!! Tak čo ich nenosíš? Dnes dosť fúka, daj si tehlu do vačku.“ Keď som bola tehotná, vraj či som zhltla čerešňu.
Chlapci si vždy viac všímali moje kamarátky, ktoré sa neustále sťažovali na svoje prebytočné kilá. Vždy som mala dojem, že to robia len tak naoko, aby na tie svoje „prebytky“ upozornili. Nevravím, že človek má byť tučný, ale ak má niekto pár kíl nad normál a robí z toho vedu, to sa mi zdá zbytočné.
Podľa seba viem, že chudí ľudia sú nerváci. Mám to odpozorované. Len neviem, či som chudá preto, lebo som nervózna, alebo som nervózna, lebo som chudá.
Potom som prišla do veku, keď asi každá žena musí niečo pribrať a za dva roky sa na mňa nalepilo vytúžených desať kíl. Pestujem si ich ako oko v hlave a každú chvíľu kontrolujem, či nejaké nepribudlo.
Zase nič! Váha je zaseknutá na jednom mieste už tretí rok.
Ak vie niekto nejakú zaručene priberaciu diétu, dám si poradiť. Noviny a časopisy sú plné návodov, ako schudnúť. Nikde som sa nedočítala, ako pribrať. Mám taký problém len ja, alebo my, chudé sme od macochy?
MOLETKA, je časopis pre bacuľky, nenašla by sa tam jedna stránka pre nás SOLETKY?
Myslíte si, že preháňam?
Do štyridsať päťky som mala 46 kg Teraz mám 56 kg a mojím cieľom je aspoň 60 kg. Meriam 164 cm.
Vážim si každé svoje kilo a na ďalších tvrdo pracujem.
