Varenie nieje moja obľúbená činnosť, ale keď viem, že to niekomu urobí radosť, ide mi to lepšie od ruky. Mali sme tu všelijakých stravníkov, ale najlepšie sa varí pre tých väčších jedákov. Keď k nám príde nové decko, pýtam sa, či je nejaké jedlo, čo by ani za nič na svete nezjedol. Obyčajne sú to spomienky na školské stravovne - vyhráva tarhoňa.
Ak mi niektorý povie, že je vegetarián, som v strehu. To sú veľmi komplikované povahy, nad všetkým veľmi mudrujú a nakoniec mi chodia v noci do chladničky na studený segedín.
Ešte voľakedy v našich začiatkoch si jedna slečna zmyslela, že má nejakú z tých dvoch chorôb, ktoré si stále pletiem, bulímiu alebo anorexiu. Myslím, že aj ona v tom mala zmätok, chytilo ju to zo dňa na deň. Naložila si „konskú“ porciu, potom išla na záchod, vrátila sa a znova jedla. Nijako sa s tým netajila, povedala, že má bulímiu a hotovo. Predtým sa nás snažila presvedčiť, že má AIDS a ešte niekoľko iných, smrteľných chorôb, ktoré sa ale nepotvrdili.
Vtedy sme mali osem detí a takéto plytvanie jedlom aj mojou robotou mi zdvíhalo adrenalín.
"Zlatá moja, my si tu takúto luxusnú chorobu nemôžeme dovoliť. Tu máš porciu, čo s ňou urobíš je tvoja vec, ale ďalšiu nedostaneš." Odvtedy máme na kuchyni guličku.
Mali sme aj chlapca, ktorý mohol jesť iba kuracie stehná – horné. Okrem toho mu nič iné nechutilo a keď za ním prišli rodičia, vždy ho chceli brať do reštaurácie, aby sa najedol. Odišiel predčasne, kuracie stehná mávame len občas.
Dosť trpezlivosti si vyžaduje presvedčiť niektorých, že raňajky sú preto raňajky, lebo sa jedia ráno. To isté, obed. Taký nočný vták, čo má ráno o druhej po obede, je tvrdý oriešok. Najlepšie mu chutí v noci, vo svetle otvorenej chladničky.
Keď k nám v roku 2003 prišiel Ivan v 30 stupňových horúčavách a dvoch mikinách sa triasol ako rozzúrený ratlík. Na jeho smolu bola práve kôprová oberačka, dávali sme kôpor do mrazáku, celý dom tým „smrdel“ a on ho strašne neznášal.
Z chudučkého, rozklepaného Ivanka sa po rokoch stal takmer sto kilový chlap a tak po Novom roku uzatvoril so mnou stávku, že schudne na osemdesiat kíl. Zatiaľ nezmizlo ani jedno deko a mám dojem, že ešte ich pár pribudlo.
Výhrou som si takmer istá, na Ivana je radosť pozerať keď „stoluje“. Sem – tam uvarím jeho obľúbenú jedlo, ( patrí medzi ne aj kôprová, odkedy bol u nás, má ju rád) a zavolám mu.
P. S.
Ivo, zajtra budú kuracie prsíčka s broskyňovou omáčkou, čakám Ťa.
