Po päťdesiatich kilometrov od miesta, kde pri dedine Schengen začína nemecký tok rieky Mosel, som naďabil na niečo, čo sa mi zdalo, že by mohlo byť prístavným žeriavom. Netuším síce, ako s takýmto ramenom mohli dočiahnuť do koryta rieky, no keďže som niečo také podobné už videl v iných prístavoch, tak by to asi mohlo byť ono.
Od brehu to do centra mesta bolo ešte krížom-krážom cez niekoľko novších ulíc, až kým som neprišiel pred začadenú stavbu. Bola to Porta Nigra, alias Čierna brána. Postavili ju v roku 180 nášho letopočtu ako severnú vstupnú bránu do vtedy najväčšieho európskeho mesta na sever od Álp.
Bolo pondelňajšie popoludnie, deň pred sviatkom práce a v meste bolo plno. Turisti, miestni, všetci sa premieľali zo strany na stranu a s rešpektom sa uhýbali naloženému túlavému bicykli. Alebo žeby to bolo tým dvojdňovým tričkom?
Trier na mňa zapôsobil. Predsa len, v porovnaní s najmladším väčším nemeckým mestom Karlsruhe tu dýcha dávna história na každom kroku.
U mňa majú na prvý dojem z neznámeho mesta veľký vplyv aj okolnosti, za ktorých som sa doňho dostal. No a takto modrému počasiu som skutočne nemal čo vyčítať.
A tak som sa tam tmolil, obdivoval, veľké objekty sa do záberu natlačiť snažil.
Až kým na mňa opäť neprišiel hlad. Na bicykli som bol vlastne často hladný, najmä ak som denne prekonával viac ako stopäťdesiatkilometrové vzdialenosti. V ten deň ráno som však v Luxemburgu zistil, že mi baterka v tachometri vypovedala poslušnosť a tak som zvyšok cesty jazdil bez odhadu rýchlosti.
Baterku som si spontánne vymeniť nemohol, no s nasýtením až taký problém nebol. Túlavý bicykel som oprel o lampu, seba som posadil na lavičku a už som sa ládoval.
Vedľa mňa stála najstaršia lekáreň v Nemecku, Löwen-Apotheke. Už v roku 1241 tam sušili bylinky a miešali lektvary.
Krásne počasie tiež vyhnalo von cykloturistov. Na moselskej cyklotrase sa ročne premeľú tisíce cyklistov, ktorí zdolávajú kilometre v ostrých zákrutách tejto rieky. Niektorí sa zveria cestovnej kancelárii a jazdia úplne naľahko od hotela k hotelu. Iní si vozia svoju batožinu sami a prespávajú v hoteloch. A napokon takí extrémisti ako ja si vozia úplne všetko a prespia, kde ich noc zastihne.
Po hodine strávenej v tomto krásnom mestečku som sa však musel s ním rozlúčiť, pretože od cieľa ma delilo viac ako dvesto kilometrov. Dvesto kilometrov vinohradov, vinohradov a ešte raz vinohradov.
