Miroslav Šedivý
Kde prespávajú bezdomovci?
Pod nejakým mostom? No napríklad. A kde potom prespávajú prvotriedni bezdomovci? Pod prvotriednym mostom? Správne. A čo špičkoví bezdomovci? Hááá, veď nie sme nejaké béčka...
...večný mládežník, samouk, cestovateľ, začiatočník a špekulant... bratislavčan ročník 1979, toho času v bádenskom Karlsruhe Zoznam autorových rubrík: Haló, tu Karlsruhe, Túlavý bicykel, S batohom cez hory, S batohom po Európe, Začiatky bývajú ťažké, Veršotepcove návody, Koľko rečí vieš, Think globally, Hrnček var, Slovensko.com, Malý princ, Šaškové počmáraní, Všetko dobré
Pod nejakým mostom? No napríklad. A kde potom prespávajú prvotriedni bezdomovci? Pod prvotriednym mostom? Správne. A čo špičkoví bezdomovci? Hááá, veď nie sme nejaké béčka...
Také cyklistické poncho je fajn vec. Pomerne spoľahlivo ochráni aj pred silným lejakom a človek sa pod ním až tak nepotí. Niekedy sa však jeho negatívne vlastnosti prejavia v plnej miere práve vtedy, keď to najmenej očakávam.
Museli by ste sedieť v kabriolete a jazdiť veľmi pomaly, a aj tak by ste nemali taký pocit z priestoru ako keby ste šlapali na bicykli. Dlhé rovné cesty na šírych rovinách juhovýchodne od Paríža, jazda s vetrom v chrbte pod oblačnou oblohou mi pri jazde nevdojak vyvolávajú chuť si zaspievať: I like it, I like it, I like it, I like it, I li-li-li-like it, li-li-li-like it...
Po víkendovej prestávke v údoli rieky Cher ma čaká druhá polovica cyklotúry spájajúca najzápadnejší s najvýchodnejším bodom kontinentálneho územia Francúzska. Vraciam sa k Loire a k jej ďalším zámkom.
Doteraz som si myslel, že popri Loire vedie nejaká cesta a všetky zámky sa nachádzajú kdesi pozdĺž tej cesty. No po lepšom štúdiu mapy som zistil, že zrejme budem musieť trochu nakľukatiť svoju trasu, aby som mohol vidieť aspoň niektoré z nich.
V údolí rieky Loire to bola pohoda. Až na pármetrové prejazdy prakticky žiadne kopce, slnečno, dostatok civilizácie pre nákupy a dopĺňanie vody, kľudné vedľajšie cesty...
Pamätáte si tú geniálnu filmovú scénu, v ktorej herec Eli Wallach takmer štyri minúty beží po cintoríne pomedzi hroby, zatiaľčo v pozadí hrá pôsobivá hudba od Ennio Morricone? Áno, ide o legendárny western Dobrý, zlý a škaredý. A teraz trochu zvoľnite tempo a namiesto zloducha Tuca si predstavte mňa, ako na cintoríne v Le Cellier hľadám hrob jedného z najznámejších francúzskych komikov.
Nachádzam sa na ľavom brehu rieky Loire, kúsok od jej ústia do Atlantiku. Prešiel som po moste Saint-Nazaire prakticky ponad jej ústie a teraz mám namierené k šesťdesiat kilometrov vzdialenému mestu Nantes, šiestmu najväčšiemu mestu Francúzska. Lúčim sa definitívne s morom a vyrážam do vnútrozemia.
Pred tridsiatimi rokmi to bol najdlhší most vo Francúzsku a najväčší svojho druhu na svete. Dnes spája brehy rieky Loire ponad jej ústie. Most Saint-Nazaire je prístupný aj pre cyklistov. Akurát na štyridsaťkilovom túlavom bicykli je to trochu tvrdší oriešok.
Pre niekoho je Bretónsko na konci cesty, pre mňa bolo na začiatku. Prechádzam poslednými mestečkami na jeho juhu a vdychujem ten pre suchozemca taký zvláštny vzduch. Pont-Aven, Lorient, Auray, Vannes, plus hromada dediniek medzitým. Cesta túlavého bicykla pokračuje.
Na cestách po Francúzsku si toho prečítate viac ako dosť. Na križovatke pod trojuholníkom väčšinou visí textová tabuľka "Dajte prednosť v jazde", pod stopkou občas "Treba sa zastaviť". Prejazdy obcami sú značené šípkami na "Všetky smery" a na konci križovatiek po zozname odbočiek ostáva posledná "Ostatné smery". Ani cyklisti sa cestou nenudia...
Jedným z najnavštevovanejších zákutí Bretónska je jeho najodľahlejšie miesto, mys Pointe du Raz. Keďže však leží na konci štyridsať kilometrov dlhého úzkeho polostrova, tak som mu len s ťažkým srdcom zamával a namiesto celodennej zachádzky som sa vydal na východ po južnom pobreží Bretónska do mestečiek Quimper a Concarneau.
Máme teda za sebou všetky mysy západného pobrežia Bretónska. Ešte mi bol veľmi odporúčaný Pointe du Raz, no ten by pre mňa predstavoval viac ako osemdesiat kilometrov navyše, čo som si už nechcel dovoliť. Na mape som doteraz vzhľadom na Karlsruhe veľmi nepostúpil a už predsa len som bol dva dni na ceste.
Hoci na cyklotúrach často jazdím cik-cak od dediny k dedine a potom tá trasa na mape vyzerá celá dokrkvaná, nezvyknem sa vracať po tej istej ceste. Na členitom pobreží západného Bretónska s množstvom polostrovov a mysov to však niekedy inak nejde.
V noci som sa prebudil na to, že mi tečie za krk. Zatiahol som hornú časť vreca na mŕtvoly, no vytrvalý dážď medzitým stihol namočiť spacák. "Toto do rána skončí", povedal som si a spal ďalej. Ráno však dážď neprestával a obloha nenasvedčovala tomu, že by sa počasie chcelo umúdriť.
Píše sa rok 50 pred Kristom. Celá Galia je okupovaná Rimanmi... Celá Galia? Kdeže! Jedna dedina, v ktorej sídlia neporaziteľní Galovia, naďalej odoláva uchvatiteľovi.
Pár minút mi chýbalo k tomu, aby som sledoval západ slnka ako posledný človek v rámci územia Francúzska. Príležitosť byť posledným pozorovateľom východu slnka som si však ujsť nenechal. A to pekne z pohodlia vyhriateho spacáku.
Malému princovi stačilo počas západu slnka posúvať stoličku, ja som sa za jedným západom slnka naháňal krížom cez celé Francúzsko. Doslovne.
Univerzálnych zoznamov nájdete na webe stovky. Tento môj zoznam by mi mal umožniť samému sa túlať v lete po severnom Francúzsku päť dní či päť týždňov.
Tak sa mi zas zachcelo stráviť nejaký čas cyklotúlačkami po Francúzsku. Po predvlaňajších troch týždňoch v Provensálsku a Alpách som tentokrát zamieril trochu viac na sever. Plán to bol vskutku symbolický: za dva týždne spojiť najzápadnejší bod Francúzska s jeho najvýchodnejším. Najkratšia cesta medzi dedinami Ruscumunoc a Lauterbourg meria približne 1100 kilometrov. Ja som si však zvolil trochu kľukatejšiu alternatívu.