Tarn je brutálna rieka. Pramení v Centrálnom masíve a preteká juhozápadným Francúzskom, kým sa nevleje do rieky Garonne. Nielenže sa vekmi vryla do masívu a tým vytvorila jeden z najkrajších kaňonov na okolí, no jej občasné záplavy v minulosti napáchali veľa škôd, keď sa v priebehu niekoľkých hodín z horskej riavy stala masa vody smelo konkurujúca Nílu za staroegyptských čias.
Napriek tomu tu v jej okolí žijú ľudia. A žijú naozaj tesne pri nej. Tak napríklad táto dedinka leží na ľavom brehu, zatiaľčo cesta vedie po pravom brehu. Ponad riekou je natiahnuté lano, na ktorom visí malá nákladná lanovka. Keď sme tu stáli, prišiel poštár v aute, kľúčikom si otvoril obslužnú skrinku, do lanovky naoložil prepravku a bzzzzz, o chvíľu bola kabínka na druhej strane. V dedinke nemajú žiadne autá, možno odtiaľ vedie akurát tak chodník kamsi za kopec. Všetci parkujú pri ceste na pravom brehu. Hmm, alebo žeby hento vľavo dole boli zvyšky nejakého starého mosta?
Niekde boli kamene na rieke tak nahusto pri sebe, že by možno ani nebolo také náročné tú rieku preskákať, či preliezť. Ale kadiaľ by mali prechádzať autá?
Neďaleko odtiaľto vedie diaľnica A75 prezývaná la Méridienne. Je to jedna z mála bezplatných diaľníc vo Francúzsku, zároveň však technicky najnáročnejších, keďže väčšina z jej 340 kilometrov vedie v nadmorských výškach nad osemsto metrov, prechádza troma tunelmi, piatimi priesmykmi a ôsmimi viaduktmi. A práve k jednému z nich sme mali namierené.
Vchádzame do mestečka Millau, ktoré ešte pred piatimi rokmi trpelo dlhočiznými dopravnými zápchami. Diaľnica A75 končila pár kilometrov severne odtiaľto a pokračovala zas niekoľko kilometrov južne odtiaľto. Všetká doprava tak prechádzala hlbokým údolím a mestom.
Teraz tu však stojí most. Predstavte si Eiffelovu vežu v Paríži a postavte ju k tomu strednému pilieru. Hmm, že jej pár metrov na výšku chýba? No veď je to už stará dáma. Tento most tu stojí štyri roky. S 343 metrov vysokým pilierom je to najvyšší most na svete.
Byť bezdomovcom, tak pod taký most ani spať nejdem. Hluk z diaľnice by neprekážal, veď je ďaleko tam kdesi hore, no taký vysoký most ani pred dažďom neochráni. Namiesto bezdomovcov sa tu pod ním nachádza informačné centrum s niekoľkými (predpokladám, že nie spadnutými) kúskami z mostu a videoprojekciou o jeho stavbe.
O hotové lode sa rozbíja šampus. Tu tú fľašu strčili na poslednú chvíľu medzi dva obrovské bloky v strede mostu a prisunuli ich k sebe. Puk. Našťastie sa z oboch strán strafili celkom presne a tak nemuseli stavať dva mosty.
Zospodu sa mi tam ten most naraz nezmestil, hoci som púlil oči ako ryba.
A tak sme sa šli pozrieť dole do údolia...
... odkiaľ toho bolo vidieť viac. Zaujímavé by to bolo aj zhora, no my sme sa na tých triapoltisícoch kilometroch cik-cak južným Francúzskom akosi celkom úspešne vyhýbali diaľniciam.
V Millau sme sa ešte naobedovali a pri tomto poslednom pohľade na viadukt mi napadlo, že by to po obede chcelo nejaký zákusok. Nejaký poriadne smradľavý zákusok. Čo tu máme tak nablízku? Aha, dedinka Roquefort!
