V jedno krásne nedeľnajšie popoludnie sme sa štyria mládežníci vybrali na výlet Falckým lesom neďaleko mestečka Annweiler, pri hlavnej ceste vedúcej z Karlsruhe smerom na Saarbrücken. Na troch susedných kopčekoch sa vynímali tri hrady: Münz, Anebos a Trifels.
V minulej časti sme vyliezli na Münz, teraz sa od neho pozeráme smerom na Trifels. Z Anebosu veľa nezostalo a skrýva sa niekde medzi stromami.
A už sme pri ňom. Je to vlastne len jedno veľké zvetrané bralo. Nikde nevidno žiadne zvyšky po stavbe. Len nejaký obesenec tam hore visí.
Aha, trepe ručičkami, tak ešte asi chvíľu žije.
Ako takéto čosi môže byť? Asi dvadsať metrov vysoké a oveľa dlhšie bralo bolo takto prepolené, že by sa mi tam snáď ani päsť nedostala.
Šialenci, takto sa tam štverať. A boli ich desiatky. To je tam zhora ešte lepší výhľad ako ten, čo sme mali pred chvíľou z predošlého kopca?
Oni to dokonca maju aj zakreslené, aby nezablúdili.
A zatiaľčo ja som sa potil v poctivých vodotesných turistických topánkach, oni si tam viseli takmer v papučkách.
Tieto bralá, ktorých je mimochodom plný kraj, vyzerajú úžasne. Zospodu.
Tam hore rastie len zopár húževnatých stromov a snáď tam majú vtáky hniezda.
No kto by sa však na ne trepal...
... Zlatkááá, čo som hovoril!?
No aspoňže tak.
Zlatku som síce presvedčil, že na zemi istejšie, no na tej istej skale sa rodilo iné horolezča.
Nebolo síce istené lanom, no na otecka bol v tejto chvíli lepší spoľah.
Nádherné, kopček ešte nekončí...
... a tadiaľto to bude ešte lepšie.
No na prvý pokus stačilo. Jedno horolezča sa tu teda narodilo. Ako to bude v budúcom dieli s trifelčatami?
