Bolo krásne aprílové ráno a tlupa mládežníkov sa drncala vláčikom rýnskym údolím smerom k Falckému lesu. Teda... vláčik sa drncal, my sme o tom väčšinou ani nevedeli.
Vystúpili sme v dedinke Birkweiler, preliezli plot a pustili sa do vysokého kopca.
Keď sme konečne vyšli z nekonečného tieňa stromov, naskytol sa nám pohľad na tri hrady: zľava Münz, Anebos a Trifels. Zatiaľčo ten tretí je najmohutnejší a najzreteľnejší, zvyšné dva sa nachádzajú v pravidelných odstupoch v približne rovnakej výške naľavo od neho.
Csaba sa hneď usalašil na štartovacej rampe pre paraglajdistov a pustil sa do orientovania mapy.
Zatiaľčo Zlatka sa kochala hruškou a cpala pohľadmi na tú nádheru vôkol. Alebo to bolo naopak?
Vtedy Csaba zhúkol, že nás už našiel na mape a vytýčil smer, ...
... aby aj s Tobiasom rázne vykročili do údolia. Našťastie sa Zlatke podarilo ich presvedčiť, aby sme to zišli po tradičnom chodníčku. Cesta bude síce dlhšia, no aspoň si na nej nedolámeme väzy.
Vtedy niečo zašuchotalo v chabaždí a aha ho, sviňu jednu! Pár ich ešte pobehovali vôkol, no ich matka sa našťastie nekonala.
Prešli sme ešte okolo jednej rozhľadne, ktorá však bola časom tak nahlodaná, že ju museli pre verejnosť uzatvoriť.
Zbehli sme do údolia a zamierili si to k prvej ruine: Münz. Úzkym chodníkom sme sa vyštverali až na neveľkú plošinu pri uzatvorenej veži.
Samotnú vežu, ktorá inak bola úplne zrekonštruovaná, sa mi kvôli okolo stojacim stromom nepodarilo natlačiť do záberu. Nebola však vôbec tak zaujímavá ako pohľad na bližší Anebos, čo je ten jeden šuter naľavo, a vzdialenejší Trifels.
Po chvíli Zlatka zavelila odchod: "Blíži sa sem nejaká tlupa!"
A fakt, vyzeralo to, že nám turisti vyzbrojení otočenými golfovými palicami odrezali únikovú cestu.
Paraglajder by nám teraz síce pomohol, no nikto ho pri sebe nemal. Tak sme sa z vrchu museli dostať iným spôsobom. Paraglajdičatá z nás teda neboli. Zrodia sa z nás v budúcom dieli horolezčatá?
