Nad údolím riečky Queich vo Falckom lese sa na brale týči hrad Trifels. My sme v ten deň mali za sebou už výstup k hradu Münz a práve sme stáli pri brale už zmiznutej zrúcaniny Anebos.
Tak na tomto voľakedy stál celý hrad. Neviem si dosť dobre predstaviť, ako sa im to tam na tak úzkom brale celé vôbec udržalo. V trinástom storočí to vraj ešte stálo, no doposiaľ sa nezistilo, ako a kedy to odtiaľ zmizlo.
Zišli sme po strmom svahu do úzkeho sedla, v ktorom stála reštaurácia a preplnené parkovisko. No veď nádherná aprílová nedeľa, kto by si doma šunky váľal. Radšej si ich chvíľu pováľať v aute a potom tu v reštaurácii, no nie? Aj ked v takomto krásnom kabriolete by som si ich chvíločku rád pováľal aj ja.
K hradu Trifels viedol prudký serpentínový chodník, po ktorom sa v tom okamihu hrnulo aspoň 0,0015 promile obyvateľstva Spolkovej republiky Nemecko. Ignorujúc voľne pustené deti pobehujúce mi okolo nôh som sa zas pozrel trochu nad seba a zbadal, že liezť sa dá naozaj na všetko.
Konečne sme boli pri hrade v nadmorskej výške asi tristo metrov nad hladinou odtiaľto vyše štyristo kilometrov vzdialeného Severného mora.
Sa to možno nezdá, no boli sme naozaj veľmi vysoko. Ešte aj paraglajdisti lietali kdesi v hĺbke pod nami. O lietadlách a vrtuľníkoch ani nehovorím.
Výhľad z južnej strany hradu bol nádherný. Tá vežička úplne naľavo na obzore je Münz a to bralo kúsok pred ňou zas zvyšok Anebosu. A za tými kopcami vzadu začína územie Francúzska. Týmto smerom končí na Azúrovom pobreží. Dobrý výhľad, čo?
A tu je samotný hrad. V dvanástom a trinástom storočí sa tešil najväčšej sláve. Tu bol uväznený anglický kráľ Richard Levie srdce a tu boli uskladnené aj ríšske korunovačné klenoty.
Hrad však neskôr strácal na význame a keď ho pred štyristo rokmi zničil úder blesku, tak až do nacistických čias sa o chátrajúcu a miznúcu ruinu nikto nestaral. Až ideológia tridsiatych rokov dvadsiateho storočia potrebovala historický symbol a tak napriek faktu, že nikto nevedel, ako ten hrad pôvodne vlastne vyzeral, ho postavili úplne odznovu.
Táto vysoká sála teda síce vyzerá veľmi dobre, no podľa niektorých vedeckých prác sa tu také čosi v stredoveku nemohlo nachádzať.
Aj tieto korunovačné klenoty sú novšieho dáta. No keďže ide o vernú kópiu muzeálnych remeselníkov, tak sa na rozdiel od hradu sa na svoj originál podobajú na nerozoznanie.
Vyliezli sme aj úplne hore na vežu a naskytol sa nám ešte krajší pohľad ako pred chvíľou. Síce okrem Münzu a Anebosu bolo vidno aj reštauráciu a parkovisko, to zelené more vôkol-dookola bolo úplne úžasné. Akurát tam hore poletovala príliš často nejaká potvorácka chrobač.
Ešte krátky pohľad priamo pod vežu mi pripomenul, že kvôli tej nádhere vôkol som úplne zabudol na svoj žalúdok.
Našťastie do mestečka Annweiler to bolo už len kúsok.
Do hodinky sme zliezli do údolia, sadli na práve prichádzajúci vlak a hurá všetci štyria domov.
Ako také štyri trifelčatá.
