Bolo krátko po siedmej večer, poslední turisti zmizli, s Alešom sme už len dvaja zostali na 1414 metrov vysokom kopci Belchen v južnom Schwarzwalde. Výhľad na okolité lúčami zapadajúceho slnka zaliate vrcholy bol nádherný, no noc nám visela na krku a my sme sa rozhodli ju stráviť priamo tu, aby sme mali aj východ slnka ráno ako na dlani.
Bolo načase postaviť stan. Obaja máme s týmto typom stanu bohaté skúsenosti, takže by to nebol problém, no ešte nikdy sme ho nestavali na vrchu kopca, ponad ktorý práve dul silný vietor. Keďže jeden priebeh stavby dokumentoval, druhý sa so stanom musel trápiť viac-menej sám.
Na ochranu stanu pred fyzickým poškodením a zašpinením používam lacnú stavebnú plachtu, ktorá je na každej strane asi o päť centimetrov kratšia ako vnútro stanu, aby sa prípadná dažďová voda nehromadila priamo pod stanom.
Na túto plachtu položím vnútro stanu, našponujem rohy a vystužím kostrou. Je fajn mať rohy stanu poriadne natiahnuté, aby bola podlaha rovná a hladká. Tu bola zem mäkká, tak kolíky šli zapichnúť ľahko.
Potom sa to celé prikryje tropikom. Hoci sme všetky úpony upevnili kolíkmi, predsa len sa tropiko mierne trepotalo vo vetre a prúd vzduchu nadvihoval trochu aj podlahu. Noc to veľmi pokojná veru nebola.
Napokon ešte uistenie sa, že operátor tu má signál a my tým pádom šancu dovolať sa záchranky či donášky pizze.
Slnko sa však už chystalo pomaly zapadnúť a údolím sa tak okrem svišťania severného vetra nieslo aj cvakanie spúští fotoaparátov. Hovorili sme tomu fotky z outdoorových katalógov, no keďže väčšinou pôsobili ako reklama na konkrétne značky, tak ich sem vešať nebudem.
Došla však na psa slanina a na nás chlad a smäd...
... najvyšší čas si pripraviť šálku voňavého čajíku ...
... a šup do spacákov, nech ráno nezaspíme ten východ slnka!
