Už sa im väčšinou oblúčikom vyhýbam. Zakaždým mi totiž hovoria, že hľadajú ľudí, s ktorými by sa mohli porozprávať o svojej cirkvi. Zakaždým im ukážem na neďalekú električkovú zastávku, na ktorej postáva asi dvadsať ľudí, že tam sa im bude hľadať lepšie, ani sa toľko nenachodia. Nepomáha to, idú ďalej.
Teraz som však zbadal jednu dvojicu, ako drží v rukách veľký plán mesta. Hoci stáli na hlavnej pešej zóne, na jednej z deviatich križovatiek, z ktorých teoreticky vidno zámockú vežu v strede mesta, nevedeli na mape poriadne nájsť ani sami seba.
-- No čo, chlapci, stratili ste sa?
-- Tu niekde by mala byť táto ulica.
A ukázal rukou napísanú adresu.
A mne nenapadlo akosi nič lepšie ako mávnuť rukou smerom k rohu ulice so slovami:
-- Tady tudy, tudy tady, mladý muži...
