Z Carcassonne sme sa vydali smerom na juh. Hlavná cesta sa začala zarezávať do pyrenejského masívu a ja som sa spoza volantu nestačil kochať. Občas som opatrne obišiel cyklistov a predstavoval si, ako sa tadiaľto teperím na túlavom bicykli. No nádhera.
Španielskym územím sme tých päťdesiat kilometrov len tak prefrčali. V La Seu d'Urgell som odbočil doprava a už to išlo opäť do kopca až po hranice.
Také hranice som už dávno nevidel! Veľká krytá búda a v smere z Andorry do Španielska, desiatky áut s pootváranými dverami a okolo policajtov a colníkov ako včeličiek. A prezerali, a kontrolovali, a šacovali. V našom smere si nás však nikto nevšímal. Veď kto by už čo pašoval do Andorry...
Šupnem sem obrázok, aj keď je až zo záveru našej púte Andorrou.
Za hranicou sme sa dostali do úzkeho a pomerne prudko stúpajúceho údolia lemovaného obchodnými centrami. Najbližšia dedina bola vzdialená niekoľko kilometrov, no okolo cesty to vyzeralo ako na predmestí nejakej metropoly. Tam hypermarket, tam benzínová stanica, tam veľké parkovisko a všade plno áut.
Tohoto obrazu sme sa takmer celých päťdesiat kilometrov prejazdu Andorrou nezbavili. A hneď som pochopil, prečo. Zatiaľčo vo Francúzsku a v Nemecku stál vtedy liter benzínu okolo 1,40-1,50 eura, tu ho všade mali za 1,16 eura. Samozrejme, že si obyvatelia blízkych španielskych dedín chodia tankovať sem. Keďže však v Andorre nie je žiadna rafinéria, pričom pochybujem, že je tu vôbec nejaké vodorovné futbalové ihrisko (OK, jedno tisícsedadlové som našiel, aj s priestorom pre pomocníkov, ktorí do údolia behajú po zakopnutú loptu), tak sa sem benzín a nafta vozia zrejme zo Španielska. Cisterny to sem vyvezú a španielski vodiči si to navozia zas naspäť do údolia.
Keď sme sa boli napapkať v jednej samoobslužnej reštaurácii, prvé čo mi do nosa udrelo, bol cigaretový zápach od jedálenských stolov. V nemeckej spolkovej krajine Bádensko-Wurttembersko, kde sa nachádza aj Karlsruhe, je už dva roky zákaz fajčenia v krčmách a tak som akosi zvyknutý, že sa nikde nefajčí. No tu stál na každom stolíku popolník. Veď ja nič, len ma to v tom momente tak prekvapilo.
Prejazd uličkami samotnej metropoly Andorra la Vella pripomínal zvyšok päťdesiatkilometrovej transandorrskej cesty. Každá ulica kamsi stúpala či klesala a šípky ukazovali buď na Espanya alebo França, takže sa ani veľmi zablúdiť nedalo. Ono sa nedalo ani priamo na ulici zaparkovať, no ako som si neskôr v jednom obchode prezeral pohľadnice, ani som nenašiel nič také ako malebné centrum s pešou zónou.
V potravinách som objavil a poochutnával kadejaké dobroty zo širokého okolia. Neviem dosť dobre porovnať ceny, keďže si ich nepamätám, no napríklad silná čokoládová trojka (horká Lindt 70% a 85% po 100g a 99% 50g), ktorá v Karlsruhe stojí rovnako po dve eurá, tu bola pekne odstupňovaná od eura šesťdesiat až po čosi nad dve eurá. To je taká základná mlsná komodita, podľa ktorej sa dá orientovať.
Po predvlaňajšej cyklotúre Provensálskom a Alpami som nejaký čas uvažoval o Pyrenejách a prejazdom Andorrou na túlavom bicykli. Tak som rád, že som to absolvoval autom, na bicykli už nemusím. Rušná hlavná cesta sa občas zužovala na dva pruhy, inokedy ju rozkopávky odviedli kamsi úplne inam, kamióny len tak svišťali. A celý čas do kopca.
Začínali sme v 870 metroch nad morom hraničným prechodom so Španielskom a potom sme neustále stúpali a stúpali, až sme po päťdesiatich kilometroch došli k 2408 metrov vysokému priesmyku Pas De La Casa des d'Envalira pri francúzskej hranici, odkiaľ pochádzajú takmer všetky fotografie v tomto článku.
Kebyže údolie nebolo zatočené, tak by sme ho mali celé ako na dlani a jedným širokouhlým záberom by som mohol povedať: Tak toto je Andorra. Lenže údolie sa všelijako krútilo a rozstrapkávalo a tak môžem napísať, že sme z Andorry videli len časť.
Andorra pokrýva síce relatívne malé územie, ...
... no ani to sa nedá v jednom článku obsiahnuť.
