Tak ten titulok teda trochu upresním. Vystúpili sme asi osemsto výškových metrov, čím sme sa dostali do sedla pod 2307 metrov vysokým vrcholom nazývaným Strudelkopf, čiže štrúdlová hlava.
Po dlhšej pauze, kedy sme sa vyvalení na tráve povyzúvali, pojedli čokoládky a popili čajík z termosiek, sme sa rozhodli, že necháme batohy na mieste a vybehneme tých zvyšných pár metrov na vrchol hory.
Akurát Honza si zbalil turistické topánky do batohu a rozhodol sa, že po úplne bezpečnom chodníku to vybehne v papučiach. Dvaja stavili pivo, ja som dal do hry fotoreportáž na blogu.
Čo myslíte, dokázal to? No neviem, čo nad tým toľko rozmýšľate. Vidíte tento článok? Vidíte. Tak vidíte, dokázal to.
Oprotiidúca pani sa Honzu pýtala, či má "mali piedi". No on kráčal hrdinsky ďalej, opatrne obchádzajúc všetky kamene.
A tak, kým ja som sa kochal pohľadmi mimo chodníka, Honza stávku vyhral. Na tie dve večerné piva od kamarátov už zabudol. No tento článok tu bude strašiť zrejme ešte dlho.
Tu to máte aj v trojminútovom hudobnom videu od Aleša. (číta diskusie)
Mimochodom, toho jedného s fotoaparátom a cez ramená voľne prehodenou sivou košeľou, tak toho zrejme aj tak nepoznáte. Ako tak teraz dodatočne pozerám na to video... v štyridsiatej šiestej sekunde od konca (čas vo videu sa odpočítava) sa mi zdá, že dotyčný si na pravej topánke tesne nad pätou nesie kamienok. NEVIETE NÁHODOU NIEČO O TOM???
"Pantoflíčky moje, vy jste to dokázaly!"
Foto víťaza pred Tre Cime...
... a šup do pevnej obuvi.
Dnes ráno stála Hanka pod Tre Cime a teraz sa na ne pozerá takto zdiaľky.
Vrátili sme sa do sedla, batohom sa nič nestalo. Akurát Libor a Veronika si sťažovali na bolesti chrbta. Libor je moja postava, tak sme sa zapreli chrbtami, každému trošku ruplo a bolo fajn. Veronika, najmenší člen výpravy, si však musela chrbátom rupnúť sama.
Zo sedla sme to do Dürrensteinhütte nemali ďaleko. Stačilo zbehnúť jeden pomerne prudký svah. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sa tam uprostred hôr objavilo takéto mestské autíčko.
V diaľke zvonili kravské zvonce ...
... a nám sa spoza vŕšku vynoril náš dnešný nocľah.
Teda najskôr sme zbadali tú kamennú ruinu vpravo a trochu nám pobehal mráz po prepotenom chrbte, no následné objavenie sa útulnej drevenej chaty nás upokojilo.
Poschodové postele boli tentokrát oveľa stabilnejšie, sprcha príjemne horúca a tetuška na rozdiel od predošlej chaty konečne rozprávala len po nemecky a taliansky.
Slnko zapadlo za kopec už o šiestej, na čo sa pomerne rýchlo ochladilo a tak sme sa presunuli dovnútra.
V jedálnom lístku ma okrem známych Hüttennudeln zaujala aj "Polenta". Mali ju s hríbami, zapekanú so syrom, aj kadejak inak, len stále som netušil, že čo to je. Tetuška mi na moju dilemu medzi cestovinami a polentou povedala, aby som si dal oboje.
Na opačnom konci miestnosti sedeli za stolom dve dievčiny. Tetuška im práve priniesla Hüttennudeln a tak som si k nim na minútku prisadol, nakukol im do taniera a spýtal sa, či majú nejakú šajnu o polente. Jedna sa zatvárila tak a druhá sa zatvárila onak. Tak si teraz vyberte.
Keďže som si povedal, že úplne zlé to byť nemôže a všetko treba raz vyskúšať, objednal som si to a tým prehovoril aj polovicu nášho stolu. OK, hubovú polievku som už dostal, už ma za to viac nepucujte.
Ono to nebolo zlé. To bolo také niečo ako hustejšia krupicová kaša zapečené so syrom. Akurát ako hlavné jedlo toho bolo trochu priveľa. Tak sme to čiastočne vyvechslovali s tými, čo mali niečo iné a tak polentu ochutnal každý a neprejedol sa nej.
Noc bola pokojná, východ slnka priamo v okne nádherný. Po raňajkách si nás volala tetuška jedného za druhým a tak sme odškrtávali dlhočizný spoločný účet.
Čakal nás opäť nádherný slnečný deň v Dolomitoch.
