Tak nejako by sa dala charakteritovať púť, ktorú Jim plánoval už dlhé mesiace. Prejsť poriadnu časť Schwarzwaldu alias Čierneho lesa od severu až na juh do švajčiarskeho Bazileja. A aby ho niečo ťahalo dopredu, zohnal si lístok na otvárací zápas Majstrovstiev Európy vo futbale, v ktorom sa práve v Bazileji stretli česká a švajčiarska reprezentácia. Mal na to osem dní. Ja som bol pri tom aspoň prvé tri.
V sobotu ráno sme sa odviezli električkou do Freudenstadtu. Cesta hore údolím Murgu jej trvá dve hodiny, no na tých osemdesiatich kilometroch plných tunelov a viaduktov popritom vylezie o dobrých šesťsto výškových metrov. Tým sme si ušetrili teda dosť šlapania do kopca!
Tiež nemožno povedať, že by sme takto prešli celým Schwarzwaldom, ale tak zas tu na severe sme toho pochodili už celkom dosť, prípadne to na jednodňových výletíkoch ľahko pochodíme, a na juhu je to predsa len zaujímavejšíe a kopčekovitejšie.
Hoci je Freudenstadt len dvadsaťpäťtisícovým mestečkom, rozprestiera sa v jeho strede najväčšie Tržné námestie v Nemecku. V mnohých mestách v Nemecku sa nachádza nejaký ten Marktplatz, ale päť hektárov ako tento nemá ani jeden. Keďže však sa priamo na jeho ploche nachádza pár budov a navyše celé nie je úplne rovinaté, tak ho ani nemožno nejako dobre odfotiť. Aleša unaveného z dlhej cesty električkou sa však dalo odfotiť v pohode, keďže sa veľmi nemrvil.
Keď sme si všetci v pekárni dokúpili nejakú papu, tak sme sa konečne vydali na cestu. Celý čas to šlo len lesom bez nejakých extra výhľadov, tak som sa namiesto fotografovania venoval skôr poctivému mapovaniu ciest.
Krátko po poludní na nás došiel hlad. Aj tu vedia, že pivo je tekutý chlieb a že sedem pív, to takmer ako jeden rezeň.
Po jednom takom rezni sa nám teda hneď šlo lepšie.
Lesný chodníček bol zakrátko lemovaný hraničnými kameňmi medzi Bádenskom a Wurttemberskom. Dnes je to síce jedna spolková krajina, no ešte pred šesťdesiatimi rokmi to boli dve súperiace územia, ktoré si toho veľa nedarovali. Stavba známej Schwarzwaldskej železnice z Karlsruhe do Kostnice bola na tom najnáročnejšom horskom úseku postavená v tej najdrahšej alternatíve len preto, aby náhodou jej trať neprešla ani kúskom do susednej krajiny.
Tie tri parohy a teda aj jeleň z dnešného spoločného znaku patria Wurttembersku. Bádensko má leva, na ňom však tento zvalený hraničný kameň práve leží.
Hoci som výpravu vybavil snáď najlepšími turistickými mapami, aké sa pre toto územie dajú zohnať, aj tak sme pre istotu robili na križovatkách prestávky a porovnávali, kadiaľ by sme tak mohli pokračovať. Všimnite si ten batoh s červenou pláštenkou. Ten patrí Jimovi.
Hoci mal z nás najväčší a zrejme aj najťažší batoh z nás všetkých, nosil ho poctivo. Zdá sa vám, že tam nemá bedrový pás? To je podľa jeho slov prvá vec, ktorú by z batohu odrezal.
Ako som spomínal v úvode, nemali sme celý čas len slnečno. Na prelome mája a júna nás prakticky každý deň prichytili búrky. Našťastie sa vždy vybláznili rýchlo podvečer a potom bol zas kľud.
A my sme mali vždy šťastie, že sme sa vtedy nachádzali niekde blízko prístrešku, odkiaľ sa s uvoľneným chrbtom dalo tak príjemne pozerať, ako kvapky bubnujú na strechy a cestu.
Keď André uznal, že už až tak neprší, tak sme sa mohli ísť opäť najesť. V Schapbachu sme skončili napokon u Junger Alban. Kým sa nám doniesla večera, akosi som sa začítal do jedálneho lístku. Naozaj si na ňom dali záležať a tak okrem zaujímavých popisov jedál som sa dozvedel čosi aj o histórii dediny a podniku a aj o záplave z toho pidipotôčika, ktorá zničila mnoho domov, akurát Junger Albana ponechala.
Ozaj, čo sme to jedli? Aha, "jeden pohár piva denne nemôže uškodiť". Tak sme asi mali opäť rezeň.
Priamo na okraji Schapbachu bol kemp, majiteľ nám spravil zľavu, a tak sme mu tam medzi hromadou prívesov a kempových áut na trávniku rozložili stany. Keďže som bol so skupinou len na tri dni, nebral som stan napoly s nikým, lež som sa spoľahol na svoje vrece na mŕtvoly. Ono bolo aj tak teplo, že som ho mal úplne rozopnuté a ani spacák som nezapínal až k nosu.
Ráno sme sa teda pekne balili pod dohľadom skúseného kempníka, keď tu zrazu Jim volá...
"Ty vole, jak se na tomto nastavuje makro? Hlavně mi nedýchejte na pravý ukazovák!"
Od Schapbachu to išlo opäť prudko do kopca. Kto nevstáva pred svitaním, ten robí prvé kilometre v poriadnej horúčave, kým nezalezie do tieňa lesa.
A tak sme ako taká hydina, pekne vedľa seba po ceste...
... dúfali ako taký dobytok, že začne trochu pofukovať...
... a lesnými cestičkami sme míňali osadu za osadou.
Najdôležitejšie bolo nezablúdiť a popoludní sa dostať k nejakej papkárni.
Do jednej sme došli priamo z lesa. Medzi toľkými navoňanými a pekne oblečenými dôchodcami sme síce pôsobili mierne, ehm, neupravene, no keď sme ako jediní svoje obrovské porcie aj dojedli, za čo nás servírka pochválila, všetkým siedmim akosi spontánne spočinuli zraky na siedmich ležadlách oproti reštaurácii.
Na ležadlách sa dobre leňoší, no my sme potrebovali tráviť a rozprúdiť krv v svaloch. Tak nám veľmi vhod prišiel bazénik s čerstvou pramenitou vodou vedľa cesty. Chladnej vody bolo akurát po kolená. Takže pekne velikánske kroky a raz dva, raz dva, raz dva. Chladná voda dobre pôsobí na myseľ,...
... lebo človek sa potom aspoň nepozastavuje nad basketbalovým košom na bočnej strane trávnatého futbalového ihriska. Alebo teraz blbnem ja a ono také čosi môže byť?
To už sme boli v dedinke Halbmeil, kde sme sa na noc ubytovali v kempe. A dnes večer nám z Karlsruhe vláčikom dorazila posila, Veronika.
Keďže sa nám popoludní už opäť stihlo vypršať, noc mala byť kľudná... a teplá. Pre istotu som ani neliezol do vreca na mŕtvoly, lež pekne zostal v pootvorenom spacáku pod holým nebom. Toto vpravo dole je moje malé kráľovstvo.
Áno, do hôr nosím maličký dáždnik, pretože pokiaľ veľmi nefučí a nelietajú blesky, tak sa mi v ňom po chodníkoch lepšie chodí ako v nepremokavej bunde, v ktorej sa po čase začnem potiť.
A v tú noc bolo teda teplo. Pod holým nebom sa to však dalo prespať.
Ráno sme v Halbmeili sadli na motoráčik a odviezli sa kúsok cez Wolfach do Hausachu. Halbmeil už bol v údolí, Hausach tiež, tak sme si len ušetrili chôdzu popri rušnej ceste a stratili pri tom pár výškových metrov. Takže tie kopce sme mali odchodené poctivo, nebojte.
V Hausachu to chcelo ísť čosi nakúpiť, no nikto nemal nákupný košík.
Napokon sme skončili v pekárni, kde sme si dali rezeň... ehm, vlastne nie, tentokrát to boli nejaké buchty, koláčiky a kakavko. V pekárňach mávajú také pollitrové sklenené flašky s kakavkom, no ja si ich vždy pýtam také nie z chladničky, aby som sa po ráne hneď nezakuckal.
Cez deň sme zas boli v takej menej výhľadovej zóne lesa a tak som väčšinou len čítal, že kde sa nachádzame.
Navyše nám takmer celý deň pršalo, čo sa mi na rozdiel od prehánok z predošlých dní vôbec nepáčilo. A tak podvečer nastal čas sa rozlúčiť.
Odpojil som sa od ostatných a zbehol do údolia do mestečka Hornberg, kde som v už poriadnom lejaku a za častého hrmenia ledva dobehol na vlak do Karlsruhe.
Do skupiny sa v priebehu nasledujúcich dní pridalo ešte pár kamarátov, zopár ich medzitým tiež odišlo, či už podľa plánu alebo kvôli nepriaznivému počasiu.
Jim však svoju púť do Bazileja dorazil úspešne do konca. Ak ste teda v televíznom prenose videli v dave chlapíka vyzerajúceho, ako keby po týždni z lesa vyliezol, mávajúceho dlhým čiernym három a rozhadzujúceho rukami, tak to bol on.
Ako pútnik prišiel do svojho vytúženého cieľa.
