Po tom, ako som v piatok večer cestou domov poriadne premokol, som sa už tíško tešil, že víkend strávim písaním článkov s chlípkaním čaju. Aké však bolo moje prekvapenie, keď ma v sobotu ráno prebudili slnečné lúče priamo do tváre a na oblohe nebolo ani mráčika-letáčika.
Toto zaváňa cyklovýletíkom, povedal som si a pár podobne postihnutým výletníkom som napísal správu, či by sa nechceli ísť pozrieť k tridsať kilometrov vzdialenému mestečku Neuenbürg, ktoré na mape vyzerá v tej prudkej zákrute riečky Enz celkom dobre. V týchto oblastiach som ešte nikdy nebol a tak som mal aspoň dobrú zámienku na zhustenie mapy absolvovaných cyklotúlačiek.
Asi začnem zbierať výhovorky. No tak či tak, napokon sme sa o desiatej stretli v meste len s Nicole a vydali sa smerom na východ ponad relatívne kľudnú diaľnicu A5 smerom na rozhľadňu na Durlachu, ktorá tróni asi stopäťdesiat metrov nad inak rovinatým mestom.
Keď sme s vyplazenými jazykmi vyliezli hore, zhlboka som sa nadýchol a s úsmevom mávol rukou: "tak a teraz si toto vybehni pätnásťkrát za sebou a si vyšlapala z údolia do najvyššieho alpského priesmyku."
Našťastie nosím helmu, to tie zauchá tak nebolia.
K rozhľadni sa dá dostať na bicykli po strmej asfaltovej ceste "uf", prípadne pešo po veľmi strmej lesnej cestičke "ufff", alebo lanovou dráhou "Herbert, schau mal, wie schön es hier ist!"
Keď si však tam na vyhliadke začala tlupa dôchodcov rozdeľovať praclíky a poháriky vína, tak sme sa radšej spakovali a vydali kamsi hlboko do Čierneho lesa. Vo vrecku mi opäť zapípalo nejaké ospravedlnenie od ďalšieho neskorovstávajúceho kamaráta.
Čierny les, miestnymi často aj Schwarzwald prezývaný, sa tiahne od Karlsruhe na severe až tam ďaleko na juh ku švajčiarskym hraniciam. Jeho najvyšší vrch Feldberg dosahuje takmer tisícpäťstrometrovú výšku. Tu na severnom okraji však kopčeky prevyšujú okolie len o dvesto či tristo metrov. Ale cesta potom ide naozaj hore, dole, hore, dole.
Je to tu síce kopčekovité, ale občas ťažko hovoriť o lese ...
... a teraz na jeseň už tobôž nie o Čiernom.
Ako som chvíľu študoval túto tabuľu, tak som spoznal akurát tak Schwalbe, čiže lastovičku. Uvedomil som si, že medzery nemám až tak v nemčine, ako skôr v zoológii. Tie potvory okrídlené majú toľko rôznych tvarov a farieb, že sa čudujem, že sa rozoznajú aspoň medzi sebou.
Občas sme šlapali po cyklistických trasách s občasnými krásnymi výhľadmi do okolia, aj za cenu pár výškových metrov navyše,...
... zatiaľčo inokedy boli tie výhľady nádherné aj priamo z hlavnej cesty. To by sa kochalo, keby sme nevyhladli. Ale na takomto výletíku je fajn byť hladný, ...
... lebo sa dá cestou veľmi dobre najesť. Napríklad v dedinke Keltern stálo na ulici pred zbrojnicou niekoľko hasičských áut. Hasiči ich dali zatiaľ von, aby v garážach mohli organizovať hasičské mecheche, Feuerwehrfest.
Hmm, dali sme si zabíjačkový tanier a ako správni cykloturisti len Apfelsaftschorle.
Za chrbtom mi však jeden požiarnik roznášal ohnivú vodu, zrejme na uhasenie smädu po ohnivej vode. Ponúkal aj mne, no ja keď bicyklujem, tak nepijem. Len sa teším. (linky na Tour de Vogel a Tour de Burčák sa mi sem nejako nepodarilo natlačiť)
Po takom dobrom obede sme sa vydali na zvyšných pár kilometrov k Neuenbürgu. Nejako sa začalo ochladzovať. Teda vždy, keď mraky zakryli slnko, tak sa zdvihol vietor a mne v bunde a kraťasoch začalo byť chladno. Pokiaľ sme však išli otvorenou krajinou a slnko nás občas zalialo lúčmi, tak bolo celkom fajn.
V lese to už bolo horšie. Navyše ak drevorubači práve pílili stromy a časť ciest bola uzavretá, tak sme mali celkom šťastie, že sme sa nejako dostali do Neuenbürgu. Ten však síce dobre vyzerá na mape, no je tak obostavaný, že zhora nie je žiaden výhľad. Do hlbokého údolia rieky sa nám však nechcelo schádzať, pretože tá rieka priteká a odteká do úplne iných smerov, ako sme potrebovali ísť my. Takže do Neuenbürgu sa niekedy pôjdeme pozrieť v rámci nejakej túry údolím rieky Enz.
My sme sa teda otočili smerom na západ a po krásnej rýchlej a väčšinou jemne klesajúcej ceste sa vydali smerom k údoliu riečky Alb.
Tento úsek sme prefrčali pomerne rýchlo a bez zastavovania. Komu by sa chcelo pri takom krásnom klesáčiku drhnúť brzdy, no nie? Ale tak jednu prestávku kvôli foteniu som si neodpustil. Ten strom tam stál tak sám ako nejaký strom na lúke.
A už sme v údolí Albu, poriadne premrznutí. Tu totiž vedie cesta celý čas v tieni stromov a tak sme krátku slnečnú prestávku pri jednom amatérskom technickom múzeu využili na rozprávanie si príhod z letných horúčav. Pravdupovediac, ako motivačný prostriedok veľmi úbohé.
Mraky zakrývali oblohu aj na rovine v údolí Rýna, pár kilometrov pred Karlsruhe, len pár ostrých slnečných lúčov prenikalo riedkymi fugami. Hmm, ako by som vám len naznačil, aký silný vietor tam fučal. No taký, že by sme si aj šarkany púšťať mohli.
Po necelej polhodine a pár kilometroch cez mesto, konečne doma, kde si ľudia pred zámkom hoveli na lavičke a vyhrievali sa na slniečku. Na oblohe ani mráčika-letáčika, bezvetrie, pohoda. Fujha, že som ja v sobotu radšej nezostal v tom Karlsruhe...
