Bicykel
Niečo, na čom vydržíte sedieť a hlavne šlapať niekoľko hodín denne. Niečo, čo má dobré brzdy. Blatníky nie sú na škodu. Keďže po zotmení jazdím naozaj výnimočne, nemám dynamo a pevné svetlo, stačia mi len malé odnímateľné LED-svetlá na baterky.
V taštičke s náradím a lepením vozím vždy novú náhradnú dušu. Ono sa síce dá väčšina dier zalepiť na mieste, no pre tie blbé zriedkavé prípady, kedy sa to utrhne pri ventilku, je lepšie mať novú náhradnú dušu. K tomu samozrejme aj maličkú pumpičku pre núdzové dofúkanie. Mám francúzske (galuskové?) ventilky a preto som si dokúpil maličký adaptér, vďaka ktorému môžem používať aj kompresory na čerpacích staniciach.
Helma. Bez komentára.
Cyklotašky mám už rokmi overené vodotesné od Ortliebu. Na rozdiel od všeličoho zabaleného v nepremokavých vreciach sú tieto vodotesné priamo, takže im neprekáža nielen dážď, ale ani mláky, ranná rosa, či hodenie do bahna. Vzadu mám dve 20-litrové bočné tašky, cez to jeden ortliebovský nepremokavý vak, za tým jednu lacnú tašku na jedlo, ktorá však nie je tak kritická a stačí jej zabalenie do nepremokavej pláštenky. Počas suchého počasia mám vzadu prehodený ešte starý látkový batoh, do ktorého dávam nejaké veci navyše ako bundu, druhú fľašu s vodou, chlieb, či fotoaparát. Vpredu mám nejakú lacnú nepremokavú taštičku, ktorá sa už po troch rokoch začína šúpať, no tentokrát vydržala aj silný dážď. Hlavne žiaden batoh na chrbát. Ozaj, pod sedadlom ešte maličká taštička plná muesli-tyčiniek.
Nezabudnite na zámok, aj keď čím naloženejší bicykel, tým menšia šanca, že sa k nemu vôbec niekto odváži priblížiť.
Nocľah
V tom červenom vaku som mal celý môj nocľah: spacák (kilový Light P3D od Treksportu, spal som v ňom aj niečo nad nulou a prežil, schne pomerne rýchlo), karimatka (samonafukovacia od Therm-a-Rest, perfektne tepelne izoluje), "pytel na mŕtvoly" (bivakové vrece, vyzerá ako spacák, akurát o dve čísla väčšie, vodotesný materiál) a podložka (taká tá pevná plachta dvakrát poldruha metra, čo sa ňou stavebniny prikrývajú, ako univerzálna podložka pod karimatku, chráni pred špinou a ostrými predmetmi)
Oblečenie
Mám síce nejaké špeciálne cyklistické polstrované nohavice, no tie nie sú až také šikovné na pranie. Preto som si pred pár rokmi v Lidli za pár eur kúpil trojo polstrovaných spodných nohavíc, ktoré sú ľahko zbaliteľné, rýchlo vyprateľné a uschnuteľné. Na to nosím pod kolenami odstrihnuté staré čierne nohavice. Čierna má výhodu, nie je na nej až tak vidieť špina. A také nohavice vyzerajú celkom civilne.
Či je tesne nad nulou alebo tridsať stupňov, nosím tesné funkčné tričko. So sebou beriem tri kusy a priebežným praním môžem mať na sebe každý deň čistý kus.
Na to za teplého počasia voľnú košeľu s krátkymi rukávmi, ktorá chráni pred slnkom krk zozadu a tiež vyzerá civilne, takže v obchode či v meste ani nevyzerám, ako že patrím k tomu veľkému bicyklu vonku. Na striedačku cyklistické tričko výraznej farby, napríklad červené s veľkým bielym nápisom obľúbeného nápoja.
Funkčné ponožky (štyri páry, keďže tie tak rýchlo neschnú) a nízke turistické gore-texové topánky. Ako druhú obuv som si vzal pevné sandále, s ktorými sa dá aj brodiť vo vode.
Spolu som mal so sebou štyri tenké bundy ktoré som mohol v chladnejšom počasí a v slabšom daždi dobre kombinovať: tenká fleecka, tenká soft-shellka, tenká nepremokavá bunda a minatúrne zbaliteľná krikľavo žltá bunda. Takto som si mohol na seba vziať jednu či dve bundy a dokonca aj v prípade poškodenia/straty jednej z nich by som nejako prežil.
Vzal som si aj veľké oranžové poncho. Na rozdiel od nepremokavej bundy chráni pri bicyklovaní aj nohy a nemusím sa pod ním až tak potiť.
Bezprstové cyklistické rukavice a pre istotu aj zimné rukavice, ktoré som však tentokrát nevyužil... predvlani pri zjazdoch z alpských priesmykoch som však po nich horko zaplakal.
Buff je taký látkový valec o dĺžke asi štyridsať centimetrov a priemere hlavy, ktorý sa dá použiť napríklad aj ako šatka cez tvár či ako šál.
Hygiena
Na tri-štyri dni sa dá vziať náhradné oblečenie, no pri dlhších cyklotúrach už je jednoduchšie veci priebežne prať. V drogérii predávajú taký prací gel v tubách veľkosti zubnej pasty. A teplá voda sa nájde v prakticky každom kempe. V noci toho veľa neuschne, no aj tak je dobré si opraté veci zavesiť na bielizňovú šnúru. Počas dňa potom nejako obvešať bicykel. Uterák okolo ramien, ponožky na riadidlá, tričko cez prednú tašku a slipy priviazať o sedadlo.
Klasické hygienické potreby ako niečo na umytie zubu, vlasu, ruky či nohy. Toaletný papier som v kempoch nevidel snáď nikde. Uterák som si kúpil taký maličký extrasavý a rýchloschnúci. A pre takých rýchlozarastencov ako som ja, je príjemné sa občas oholiť. Teda bradu, nie nohy...
Lekárničku s náplasťami, dezinfekčnými obrúskami a endiaronom som mal niekde v taške. Celý čas som ju nejako ani do ruky nechytil. Našťastie.
Kuchyňa
Na to som mal vyhradenú celú jednu malú termotašku vzadu na nosiči. Pôvodne to vlastne bola predná taška na bicykel, no mala také nešikovné mäkké remenčekové viazanie, že som ju nikdy nepoužil. Celá je polstrovaná, čiže nejako tepelne izolovaná, uzatvárateľná zipsom a tak mi slúži ako taká "chladnička". Zmestí sa do niekoľko jogurtov, kúsok syra, nejaká malá konzerva, kúsok chleba, čokoláda, veľká lyžica a vreckový nožík.
Predvlani som ako varič používal esbit, čiže malú hliníkovú krabičku, do ktorej sa vložil pevný lieh, zapálil a stačil akurát tak na ohriatie konzervy s fazuľou a párkom. Variť vodu na čaj trvalo už trochu dlhšie.
Tentokrát som bol vybavený malým plynovým varičom značky Primus, narodeninovým darčekom od kamarátov. Jedna štvrťkilová bomba mi vydržala celý čas (možno 10-15 použití), no keď som pre istotu v obchodoch hľadal náhradnú bombu, tak som mal smolu. V bežných supermarketoch vo Francúzsku vládne štandard Campingaz, či už so závitom alebo bez neho. Môj Primus však s nimi kompatibilný nebol. Ktosi mi odporúčal sa ísť pozrieť do športových outdoorových obchodov, no tie som na vidieku nenašiel. Našťastie mi to vydržalo.
Z riadu spomeniem teda ešús, plechový hrnček, plechový tanierik (slúži aj ako pokrievka na ešús), veľkú lyžicu (zabudnite na kadejaké umelohmotné náhrady... z nejakej zdedenej jedálenskej súpravy som pred desiatimi rokmi mame ukradol poctivého Sandrika a ten ma sprevádza dodnes - inak veľká lyžica stačí, dá sa ňou jesť jogurt i šalát) a vreckový nožík.
Kúsok špongie a minifľaštička prostriedku na riad.
Jedna litrová fľaša s vodou stačí, pokiaľ som v civilizácii. Doteraz mi nikdy nikto neodmietol doplniť fľašu vodou z vodovodu. Teda až na jeden prípad na tejto túre... starší pán mi odpovedal ráznym NIE. Vzápätí sa však otočil a z kuchyne mi doniesol fľašu pramenitej vody z obchodu. Tie neznačkové (a úplne dobre dlhodobo pitné) stoja pätnásť centov. Občas som tú vodu riedil ovocnými džúsmi.
V druhom držiaku na fľašu som vozil vždy nejakú štyristogramovú konzervu polohotového jedla, ktoré stačilo len zohriať: Cassoulet (fazuľa s párkom) či Ravioli (mäsové taštičky v paradajkovej omáčke). Takto som mal pri sebe vždy rezervnú večeru. Občas som tú konzervu vozil tri dni, no potom mi dobre padlo, keď ma ďaleko od dedín chytil hlad a nikde nablízku nebola ani voda pre uvarenie suchých cestovín.
Navigácia a dokumentácia
Samozrejme, mapy. Tu som oproti predvlaňajšku spravil najväčšiu zmenu. Vtedy som si kúpil asi štrnásť máp od národného geografického inštitútu v mierke 1:100.000. Mapy to boli super podrobné s úplne všetkými zjazdnými cestami, budovami a vrstevnicami a so všetkými turistickými zaujímavosťami. Mal som na prednej taške priehľadný vodotesný držiak na mapy, no ten sa časom zničil.
Medzitým som však objavil mapy Michelin a použil ich pri pár cyklotúrach v Alsasku a Lotrínsku. Na transfrancúzske autotúry s rodičmi som však kúpil kompletný atlas formátu A3 so špirálovou väzbou, ktorý bol pre jazdu autom veľmi prehľadný. Hoci je v mierke 1:200.000, obsahuje naozaj všetky okresné cesty a mnoho miestnych komunikácii. Je to však formát A3 a teda kus nábytku.
Keď som ho však porovnával s jednotlivými mapami Michelin rovnakého obsahu, ktoré by som aj tak mal kadejako poskladané v prednej taške, tak som napokon z toho veľkého atlasu vymontoval špirálu, vybral listy, ktoré som mal v pláne použiť, a zabalil ich do zadnej tašky. Takto som mal v prednej taške vždy len 2-3 listy (každý pokrýval približne 50 krát 80 kilometrov), ktoré som v ten deň potreboval, pričom aktuálny list som mal najčastejšie pekne poskladaný vo vrecku košele. Viaceré listy sú dnes pokrčené, roztrhané či rozmočené, ale tak zas na budúci rok vyjde aj tak nová edícia atlasu.
GPS potrebujete. Ak aj nie na vlastnú navigáciu, tak na to, aby ste mohli spolupracovať na projekte slobodnej mapy sveta OpenStreetMap, kde na princípe podobnom Wikipedii dobrovoľníci behajú po svete a zakresľujú mapu.
Jasné, že mi to slúžilo aj na vlastnú orientáciu. Z OpenStreetMap som si pred cestou stiahol najaktuálnejšiu verziu mapy Francúzska, čo mi veľmi pomohlo v niektorých miestach, ktoré už niekto predo mnou zakreslil. A počas mojej cesty som šiel (aj náročky) po mnohých cestách, ktoré ešte zakreslené neboli a... teraz už sú.
Fotoaparát - bez toho by tento cestopis ťažko vznikol.
S GPS a fotoaparátom su spojené aj problémy s baterkami. Vo fotoaparáte vydržia niekoľko dní, no GPS si denne svoju dvojicu bateriek AA vysosá. Existujú maličké nabíjačky, ktoré však vydávajú príliš slabý prúd a tak veľkokapacitné baterky potrebujú aj dvadsať hodín na nabitie, čo sa za noc v kempe nedá. Rýchla nabíjačka, ktorú mám doma, je zas veľká. No podarilo sa mi týždeň pred cestou zohnať malú a rýchlu nabíjačku, takže stačilo vo veľkom kempe požiadať susedov s karavanom, prípadne v malom kempe nechať nabíjačku priamo v zásuvke pri umývarkach.
Čelová lampa, svetlé cyklistické okuliare a určite ešte niečo, čo som mal a na čo som teraz zabudol...
Pokiaľ máte ešte miesto, tak si pribaľte nejakú srandu, ako obľúbeného plyšáka, žonglovacie loptičky, ploskačku či učebnicu ruštiny.
Hlavne nezabudnite na doklady, peniaze, kľúče a prípadne mobil (s nabíjačkou).
Takto nabalený bicykel vážil aspoň tridsaťpäť kilogramov, čo na ceste síce nebol žiaden problém, no bál som sa, ako sa s tým budem tlačiť do vlaku. Mal som pred sebou predsa len niekoľko prestupov a ono vyložiť bicykel do tých úzkych dverí po vysokých schodíkoch nie je žiadna sranda. Taká bola aspoň moja skúsenosť spred dvoch rokov. Vzal som si na cestu teda aspoň úplné minimum potravín, ktoré som plánoval dokúpiť až na konci presunu.
Všetky veci som mal už niekoľko dní porozkladané na zemi a priebežne som z nich uberal či ich dopĺňal. V piatok 22. augusta o pol šiestej ráno mi však zazvonil budík a ja som mal hodinu na to, aby som sa popri raňajkách definitívne rozhodol, čo si beriem a čo nie. Zmestilo sa všetko.
Natlačil som veci do tašiek a veľká cyklotúra krížom cez Francúzsko sa mohla začať...
