A tak, kým sa z mysu Pointe de Pen-Hir vrátim cez Camaret-sur-Mer zas smerom na východ, tak si predstavte, ako mi tam príjemne fúka západný morský vietor do chrbta:
V týchto miestach sa mi akurát stretávajú dva listy autoatlasu, ktorý som pred cestou rozobral a z ktorého som vybral len prvú polovicu pre severné Francúzsko. Atlas mal špirálovú väzbu s asi centimetrovými bielymi dierkovanými okrajmi v strede dvojstrany, pričom kresba mapy sa neprekrýva. Mimo ohnutia či odstrihnutia toho stredného okraja teda nemôžem k sebe priložiť tie dva listy tak, aby som videl, ako jednotlivé cesty na seba nadväzujú. Okrem toho sú tie listy po dvoch dňoch predsa len trochu zmoknuté a prepotené.
Tak sa teda vykašlem na atlas a po odbočení na začiatku mestečka Crozon pôjdem stále rovno po hlavnej smerom na juhovýchod.
Je nádherne. Teda z toho auta to tak určite pôsobí. Inak len fučí.
Toto by však mal byť jeden z mojich posledných úsekov smerom na západ. Mám namierené k mysu Pointe de Dinan. Tam vpravo v diaľke vidno parkovisko, odtiaľ tam doľava vedie už len kamenný chodník, po ktorom sa ale čiastočne dá ísť aj na bicykli, prípadne ho tlačiť. Veď keď ma túlavý bicykel doviezol až sem, tak čo by som ho kúsok nepotlačil aj ja.
A to vľavo je samotný Dinanský mys. Odtiaľto takmer rovinka, no od mora len mohutná skala.
Tieto pohľady mi pripomínajú pláže v Normandii. Vôbec by som nemal chuť po nich loziť.
Zrazu mi po chodníku prebieha popred predné koleso jašterička. Keďže tu ten bicykel už len tlačím, nič jej nehrozí. Dobre jej tu je. Medzi kameňmi je v závetrí, no zároveň ju hreje slnko.
Aj ja by som sa tu niekde vyvalil. Počas tej daždivej noci som si veľmi neoddýchol.
Ale poležiačky by som zas nevidel "za roh" tam dole, kde morský príboj zalieva bralo...
... a jediné také vhodné miesto je už obsadené.
Ráno vypraté tričko prevesené cez riadidlá na slnku a vo vetre už pomaly vyschlo a tak ho konečne môžem zbaliť. Bežne takto pol dňa vozievam ráno v kempe vypraté veci. Tričko prehodené cez prednú tašku, ponožky napichnuté na riadidlách alebo uterák prehodený cez ramená. Aj keď veci vyperiem večer, tak v noci neuschnú. Pokiaľ je cez deň slnečno, tak pri jazde to za pár hodín uschne.
V taškách však mám ešte zbalený mokrý spacák a vrece na mŕtvoly, ktoré mi v noci zmokli. Preto sa na ceste od mysu zastavujem na obyčajnom prícestnom odpočívadle na lúke a tam na jednom zo štyroch od seba dostatočne vzdialených stolov rozkladám všetky veci.
Kým si ohrejem neskorý obed, vystriedajú sa tam autá s dôchodcovským párom a rodinou s dvoma deťmi. Tá rodinka je napokon rada, že tam obďaleč vo vetre mávam spacákom, pretože som ich tým ich fotoaparátom ešte aj odfotil.
Cez Crozon sa konečne vydávam opäť smerom na východ...
... a popri pobreží sa blížim k vrcholu celej cyklotúry. Čaká ma tristotridsať metrov vysoký kopec Ménez-Hom.
Nesmejte sa, fakt to bolo to najvyššie, na čo som počas tejto cyklotúry vyliezol.
