"Nemám auto," odpovedal som popravde.
"Tak ale ste ho už niekedy mali, alebo sa v tom vyznáte, však? Mne to moje nejde naštartovať." Vyzerala naozaj zúfalo.
Uff, sám som auto ešte neopravoval, navyše keď vykročila smerom k novo vyzerajúcemu Scénicu, tak som si uvedomil, že v takom som snáď ešte ani nesedel. Nemal som najmenšiu šajnu, čo by tomu mohlo byť, no odstavil som bicykel vedľa auta, zatiaľčo mi ona ukazovala kartičku veľkosti kreditky, na ktorej sa hompáľala visačka s logom nemenovanej autopožičovne.
Tetuška si sadla za volant, začala mávať kartičkou a stláčať čudlíky na nej. To bude asi na odomykanie dverí, pomyslel som si a vtedy som zbadal podlhovastú dierku na mieste, kam by sa inak strkal kľúčik od zapaľovania.
"Ukážte, pasuje to tam?" A pasovalo. Na mieste tachometra sa na displeji zobrazil rolujúci text "Prišlapnite spojku a stlačte START". Tlačítko START sme tiež lokalizovali, bolo hneď nad tou dierkou na kartičku. Tetuška ho už aj chcela stlačiť.
"Najskôr spojku!" a už aj som sa obzeral, kam by som odskočil, keby sa auto náhodou rozbehlo. Tetuška zbadala nejakú popoťahovaciu páčku naľavo od volantu a potiahla ju. Na displeji sa objavilo "Ručná brzda zatiahnutá". Už aj som jej chcel dať po prstoch, ale to sa predsa nepatrí. "Spojka je ten ľavý pedál," poznamenal som.
"A nie je to náhodou automatika?" spýtala sa opatrne. Zohol som sa a pod volantom napočítal tri pedále.
Tetuška zašmátrala nohami pod sebou. "Spojka je tá na ľavej strane... na ľavej strane... nieee, na tej druhej ľavej strane!" Pred autom parkoval nejaký novší Mercedes. Ten by nás snáď ubrzdil.
"Vy ste už niekedy šoférovali?" Jej odpoveď nebola veľmi presvedčivá. "A máte vôbec vodičák?" Tak na toto vehementne pritakala. Tak teda šťastnú cestu.
S nohou na spojke teda konečne ťukla do tlačítka START. Nič. Spomenul som si na starý vtip, podľa ktorého by možno pomohlo, keby tetuška z auta vystúpila a znovu doň nastúpila, no potom mi trklo, že niektorým tlačítkam treba jednoducho dať čas.
Na druhý pokus ho teda držala už dve sekundy a motor naskočil. Skormútená tvár sa jej odrazu vyjasnila: "Ďakujem Vám veľmi pekne, pekný víkend!"
"Rado sa stalo, šťastnú cestu, ale... prosím Vás... dajte mi pol minúty predtým, ako vyrazíte... nech odtiaľto zdúchnem."
