Kým sa z neho vytrepem, tak si zatiaľ pustite niečo na dobré ráno:
Nachádzam sa na štyroch stupňoch a necelých štyridsiatich ôsmich minútach západnej dĺžky, na myse Pointe de Corsen, neďaleko dedinky Ruscumunoc, kdesi na najzápadnejšom okraji Bretónska.
Po tom, ako som včera vlakom prekonal takmer tisíc kilometrov z Karlsruhe cez Paríž, Rennes až do Brestu a v závere dňa nasadil ostré cyklistické tempo na záverečných niečo vyše dvadsať kilometrov až sem, som si doprial noc mimo civilizácie na slabo upravenom trávniku, chránený krami pred sviežim morským vetrom, s pohľadom na milióny hviezd na nebi.
Ráno padla rosa a ochladilo sa, takže som si vychutnával východ slnka zo spacáku a nie, naozaj sa mi nechcelo naťahovať po fotoaparát. Na východe tam boli také pidikopčeky, tak si nad tým predstavte vychádzajúce slnko a je to. No dobre, k tomu tam škriekali čajky a vanul taký pre mňa nezvyklý slaný vzduch. Toť vsjo, inak na fotke by to bol východ slnka ako inde.
Tento šuter tu stojí už vyše dvadsať rokov a celkom anonymne spomína na všetkých námorníkov, ktorí sa stratili v mori.
A tu si suším rosou navlhnuté veci: spacák a vrece na mŕtvoly, v ktorých som spal. Šípky ukazujú na niekoľko väčších miest "na okolí" ako Paríž, Londýn, Moskvu či New York.
Ako to tam viselo a vo vetre sušilo, prešli okolo dvaja rybári. Jeden z nich na mňa so smiechom zvolal: "Čo to tu kamufluješ značky? Potom nevieme, kadiaľ máme ísť!"
Keď som sa ho v rámci krátkeho rozhovoru pýtal, aké ryby tu chytajú, tak povedal nejaký mne neznámy názov a ukázal si k pásu, že asi ako veľké sú.
-- Tak teda, nech sa vám... ooops, čo sa tu vlastne želá rybárom? Úspešný lov?
-- Kdeže, len to nie! Treba zaželať hovno.
-- Tak dobre, tak vám teda želám hovno.
-- A my Tebe šťastnú cestu!
Nachádzal som sa na najzápadnejšom bode kontinentálneho Francúzska, no predo mnou sa nerozprestieral len oceán. Tamto je pár kilometrov vzdialený ostrov Molène, dokonca obývaný. Tak sledovať západ slnka nad hentým, no neviem.
Toto je pohľad trochu doprava dole. Tie vody už patria Lamanšskému prielivu. Tu je totiž hranica medzi otvoreným Atlantikom a Lamanšom.
A tamtie šutre sú tiež v Lamanši.
No nie je to celé postavené na hlavu?
Zbalil som si usušené veci, opustil mys aj so zrúcaninou nejakého domu, pri ktorom som spal a popri ktorom mi potom vychádzalo slnko, ...
... a okolo najzápadnejšie položeného obývaného domu, od ktorého na mňa štekal nejaký pes ...
... a pozdĺž najzápadnejšie položeného obhospodarovávateľného poľa, ...
... som sa dostal k najzápadnejšiemu pevninskému majáku, tridsaťsedem metrov vysokému Trézienu, postavenému koncom devätnásteho storočia.
Akosi som sa rozhodol aspoň na začiatku cyklotúry naprieč Francúzskom sa trochu cik-cak potúlať krajom. A tak sa moja sobotňajšia cesta pozdĺž severozápadného bretónskeho pobrežia mohla začať.
