Severne od najstaršieho mesta v Nemecku Trier som sa dostal do asi najhoršieho úseku moselskej cyklotrasy. Rieka sa mi stratila z dohľadu a ja som blúdil po chabo značenej ceste, až kým som neskončil na neustále sa zužujúcom sa páse rozbitého asfaltu medzi pásom lesa a takmerdiaľnicou.
Dozvedel som sa síce, že do Koblenzu by som to mal niečo cez stodvadsať kilometrov, no bolo mi jasné, že sledujúc údolie rieky najazdím o čosi viac, možno aj dve stovky. V každom prípade som zistil, že "tudy cesta nevede" a že sa budem musieť asi pol kilometra vrátiť až k najbližšej križovatke, aby som si počkal na nejakého cyklistu s mapou a toho chvíľu sledoval.
Našťastie to netrvalo príliš dlho a po chvíli som už bol opäť pri rieke. Takej kľudnej... pohodovej... uspávacej...
Občas ma šípky naviedli na opačný breh a tak som si niekoľkonásobným prekonaním rozličných mostov len predlžoval trasu. Tie dedinky však zblízka vyzerali fakt zaujímavo.
A hoci sa Mosel nezdá, je to už naozaj veľká rieka, po ktorej sa smú plaviť aj veľké lode.
Miesta je však dosť aj pre takéto maličké.
A keď žiadna loď okolo práve nešla, tak som sa mohol kochať vinohradmi.
Tých bolo na striedačku po oboch brehoch dosť.
Zastavil som sa pri jednom stánku, kde dve tetušky nalievali pár postávajúcim dôchodcom víno. Tak som si povedal, že napriek môjmu heslu "keď jazdím, tak nepijem, no teším sa" si jedno deci dovoliť môžem, tak som si to jedno deci dovolil.
Snáď mi to svätý František z Assisi odpustí. Pred dvesto rokmi túto sochu zachránili miestni rybári z jedného kláštora pred francúzskymi revolučnými vojskami a postavili ju tu na breh rieky, aby im chránila lovištia. A tak tu s krížom v ruke a glóbusom pod ľavou nohou stojí dodnes.
Stáť tak tam hore na tom zrejmediaľničnom moste, tak si asi pri pohľade do údolia hovorím, aký by to bol krásny pohľad z údolia nahor.
A stáť na opačnom brehu pri rade obytných áut zas čumím na tento breh posiaty stromami.
A nech by som stál bárs aj na moste, videl by som zas len tie vinohrady.
Pretože tie boli všade.
A ak aj niekde byť nemohli, tak sa tam aspoň pár koreňov zmestilo.
Máte už dosť tých vinohradov? Ak áno, tak najbližšie dva týždne môžete môj blog pokojne ignorovať, o nič neprídete.
Ja som si však tých dvesto kilometrov v ich obkolesení poctivo odšliapal.
