Bol utorok, dvadsiateho druhého augusta, jedenásty deň mojej cyklotúry južným Francúzskom a ja som sa po vyše tisíc kilometroch z Lyonu cez Avignon, Montpellier a Arles dostal až k dedine Moustiers-Sainte-Marie, ktorá mi otvárala cestu k jednému z najúžasnejších prírodných útvarov v Európe, k Veľkému Verdonskému kaňonu.
Do kempu som dorazil predošlý večer za tmy a hoci som videl krásne osvetlenú dedinu s mohutnými bralami nad ňou, fotografovanie som si chcel nechať až na ráno pred okamihom, kedy sa slnko vyhupne nad vysoký obzor. Východ som samozrejme predriemal zababušený v spacáku a tak prvý záber mohol vzniknúť až o desiatej hodine, kedy už bolo príjemne teplo.
Moustiers-Sainte-Marie patrí medzi stopäťdesiat "najkrajších dedín Francúzska". V jej úzkych uličkách bolo plno turistov, tak som sa radšej vydal čo najrýchlejšie smerom ku kaňonu.
Vtedy z terasy jednej kaviarne na mňa začal šialene mávať nejaký chlapík s mobilom v ruke. V duchu som ho zaradil do početnej skupiny náhodných fanúšikov a ledabolo som mu s úsmevom odmával naspäť. Vtedy som však prudko zabrzdil. Pred kaviarňou stál plne naložený bicykel. Spočítal som si dve a dve, priradil chlapíka k bicyklu a bolo mi jasné, že som po pár dňoch opäť stretol kolegu.
Túlavé bicykle tvoria v niektorých krajoch pevnejšiu komunitu ako kamionisti či harleyisti. Stretnúť človeka s plne naloženým bicyklom je vzácny jav a tak dochádza náhodným stretnutím k okamžitým výmenám skúseností a zážitkov, ktoré môžu trvať od krátkej pauzy až po niekoľko dní.
Tentokrát som stretol fotografa menom Tony Milani. Vyrazil od atlantického pobrežia a mal namierené až niekam do Srbska. Kúsok sme sa teda odviezli spolu, navzájom si obdivovali bicykle i výbavu a nadávali na niektorých bezohľadných vodičov.
Tony, podobne ako ja, nemal stojan. Môj sa pod váhou bicykla zlomil už v prvý deň a odvtedy som musel bicykel opierať o stabilné objekty. Tony stojan nemal už z princípu, namiesto neho mal drevenú latku s červenou zástavkou na konci, ktorú používal aj ako stojan, aj ako znamenie pre predbiehajúcich vodičov. Vraj ho za celý čas všetky autá obchádzali na viac ako meter.
Ani jeden z nás nemal so sebou statív na fotoaparát. Tak sme to vyriešili spontánne operatívne a spravili si spoločné foto. Rozlúčili sme sa, Tony sa potom vydal do neďalekého kempu, zatiaľčo ja som sa pustil do kopca. V tom momente som sa nachádzal v nadmorskej výške asi šesťsto metrov. Dnes ma však čakala štvorciferná suma na výškomere.
Obloha bola čertovsky modrá, nikde ani mráčika-letáčika a ostrý vrch Vernis dával tušiť, že najhlbší európsky kaňon začína už tam niekde za rohom.
Slastne som mľaskol pri pohľade na jazero svätého Kríža rozprestierajúce sa v údolí. Podľa miestnych obyvateľov je vraj dosť teplé na kúpanie sa, no bol som už tak vysoko nad ním, že som sa radšej len kochal jeho priezračnou vodou a kúpanie si nechal na neskôr.
Cesta sa zarezávala do skaly a občas som len tušil, že práve prechádzam po kamennom moste nad strmým zrázom. Vchádzal som do brány Verdonského kaňonu, oproti sa vrch Vernis zarezával do oblohy ako britva. Úzkymi zákrutami sa teperili široké obytné autá a pokiaľ sa len dalo ma s hrmiacimi motormi obchádzali.
Uprostred údolia sa objavila riečka Verdon. Väčšina svahov bola pokrytá hustými lesmi a ja som využíval každý výbežok v ceste, aby som na chvíľu zastavil a kochal sa tou nádherou.
Okolo mňa prechádzali desiatky áut, pasažieri márne naťahovali krky z okienka, aby videli ponad vratký múrik do údolia. Dokonca ani motorkári by sa nezmestili do úzkych miest vedľa cesty. Bol som kráľ cesty, jediný cyklista široko-ďaleko.
Pár lodičiek sa plavilo uprostred riečky obklopenej skaliskami vysokými niekoľko sto metrov. Za ohybom ich čakalo už len jazero svätého Kríža.
Cesta neustále stúpala a ja som sa po kraji pomaly posúval dopredu. Kochal som sa prírodou a na okolo prechádzajúce autá som nedával žiaden zvláštny pozor. Vtedy sa z jedného za mnou ozvalo tradičné povzbudzujúce "Allez-allez" a vzápätí som dostal sprchu z dvoch vodných pištolí.
Bol som taký prekvapený, že som sa nestihol ani zľaknúť. Bez zaváhania som pokračoval v šliapaní a dvom rehotajúcim sa chalanom v pravých okienkach auta som len s úsmevom zamával. Bolo to vlastne celkom príjemné prekvapenie, lebo mi bolo naozaj teplo.
Výhľady z cesty boli fenomenálne. Stál som zoči-voči tisíc metrov vysokému strmému zalesnenému svahu, ktorý sa mi ani celý do záberu nezmestil. Riečka tiekla v nadmorskej výške šesťsto, vrchol dosahoval tisícšesťsto metrov od hladiny Stredozemného mora.
O pol hodiny neskôr som sa aj ja dostal nad tisícmetrovú hranicu, keď som dosiahol priesmyk s tabuľou "Col d'Ayens 1031m". Priamo tu som stretol jedného staršieho pána na cestnom bicykli, ktorý mi odporučil absolvovať takzvanú route des Crêtes.
Okresné cesty obvykle spájajú jednotlivé dedinky či mestá. No cesta s označeným D23 začína aj končí v malej dedine Palud-sur-Verdon, meria pätnásť kilometrov a nespočetnými serpentínami obchádza oblasť asi štyrikrát štyri kilometre.
Je to úzka cesta, takže na viac ako polovici jej dĺžky je to jednosmerka. Autom sa dá kompletne obísť len v smere hodinových ručičiek.
Jasné, že ja som si to blbo zapamätal a v Palud-sur-Verdon s doplnenými zásobami vody z verejnej studničky som sa vybral na juhozápad, čiže do protismeru.
Prvých pár kilometrov to šlo ešte dole kopcom po obojsmernej ceste. Dorazil som k chatovej reštaurácii s názvom Maline, pred ktorou parkovalo množstvo áut a za ktorou stála tabuľa zákazu vjazdu. Odtiaľto začínala jednosmerka. Autom by som sa otočil, ale na bicykli sa mi po rozbitej ceste do kopca už veru nechcelo. Na chvíľu som teda zavrel oči, zaťal zuby a prešiel dva metre okolo dopravnej značky so zákazom vjazdu.
V mojom smere dodržovali zákaz vjazdu všetci, takže som už len dával pozor na protiidúce autá. Na ceste by sa horko-ťažko dve osobné autá vyhli, no na bicykli som vôbec nemal problém pomaly šliapať na kraji cesty, kým pozorní vodiči pohodlne okolo mňa mohli prejsť.
Občas pri ceste stálo zaparkované nejaké auto, ostatné ho obchádzali, zatiaľčo posádka stála na kraji cesty a s otvorenou pusou sledovala tú nádheru pod nami. Väčšinou som sa pristavil a vetičkou "Nádhera, čo? Stálo to za to sem ísť, že?" som sa dal do reči s kýmkoľvek.
Z jednej rodinky sa vykľuli Španieli. Pospomínal som na rok štúdia tohto jazyka a celkom dobre som si s nimi pokecal. Z druhej strany však postávala rodinka z Florencie a keďže som nechcel zanedbať ani ich, skúsil som to aj s taliančinou. Podobne, ako pred pár dňami, aj tentokrát som si musel vystačiť s dvadsiatimi slovami, dvoma rukami a nohami, ale bavil som sa fajn aj s týmito. Akurát som na preskačku medzi tými dvoma rodinkami začal tak veľmi miešať slová, že by mi už asi ani vlastná mater nerozumela.
Cesta viedla ponad neuveriteľne strmé svahy, že nebolo ani vidieť na dno. Len občas sa mi podarilo v nejakom ohybe zbadať kúsok riečky, v ktorej sa plavilo množstvo raftov.
Mal som prehodené na najľahší prevod, takže sa mi šlo celkom ľahko, avšak pomaly. Ako som si po návrate prečítal v múdrej knižke, na tomto úseku som absolvoval štrnásťpercentné stúpanie.
Verdonský kaňon sa dá obísť aj z druhej strany, človek sa potom vráti opäť na to isté miesto. Fajn nápad pre okružnú jazdu, no celkom nevhodný pre niekoho, kto sa potrebuje cez kaňon dostať z jedného konca na druhý tak ako ja.
Na tú náprotivnú stranu sa však dobre pozeralo. Cesta sa kľukatila uprostred lesa a dokonca na jednom úseku bola vytesaná do zvislej steny skaly, že z nej bolo vidieť len okienka.
Chvíľu som mal pokoj od áut, keď sa odrazu uprostred cesty oproti mne prechádzalo niečo takéto rohaté. Odvtedy som trochu podrástol a viem, že je to kozorožec, ale v tom momente to bol pre mňa kamzík. Dovtedy som kamzíka videl naživo len raz v Berchtesgadenských Alpách tento rok na jar zo vzdialenosti niekoľko sto metrov, takže som bol asi ešte viac prekvapený ako tieto zvieratká.
Na rozdiel od všetkých tých áut som k nim prichádzal úplne nehlučne, navyše z protismeru, takže nemali dôvod zmiznúť. Posadili sa na kraj cesty a spokojne ma sledovali. Cvak. Ponáhľal som sa varovať vodičov.
Za zákrutou šlo oproti mne auto z Frankfurtu. Mávol som vodičovi, ten zastavil a ja som mu prezradil, že sú tam "gémze" (Gämse). Pretlmočil to deťom, poďakoval mi a pomaličky spúšťal auto dolu cestou.
Druhé auto, tentokrát Paríž. Opäť zastavenie a chlapíkovi hovorím, že sú tam "šamó" (chameaux). Prekvapene pozrel na spoteného špinavého cyklistu, ktorý k nemu prišiel z protismeru, a bez slova krútiac hlavou odišiel. Ignorant jeden parížsky.
Tretie auto, konečne niekto z Lyonu, opäť "šamó". Žena za volantom sa na mňa podozrievavo pozrela a spýtala sa, či som si úplne istý, že som tam videl "šamó" a či to neboli náhodou "šamoa". Vtedy som si uvedomil ten maličký rozdiel medzi slovami chamois ("šamoa", kamzíky) a chameaux ("šamó", ťavy). A ono to, potvory, ani kamzíky napokon neboli.
Odtiaľto som si uvedomil, že nie som ani tak vysoko, ako skôr kaňon je hlboko. Okolo neho bola vlastne relatívne plochá pahorkatina, do ktorej sa veľmi ostro zarezával Verdon a jeho prítoky.
Najvyšším bodom celej route des Crêtes bol 1459 metrov vysoký priesmyk "Collet Barris". Na ceste k nemu som musel prejsť cez dva krátke tunely. Pre istotu som zapol blikačky a šiel tesne popri kraji, no nikdy ma nestretlo žiadne auto.
Dostal som sa na miesto, odkiaľ bolo krásny výhľad na kaňon Artuby, ľavý prítok Verdonu. Tomuto záberu úplne chýba tretí rozmer. Okolie kaňonu bolo pokryté lesmi, kam len oko dovidelo. Každá zákruta na tomto zábere má dĺžku aspoň jeden kilometer a okolo niektorých vedie okresná cesta.
Konečne priesmyk Collet Barris. Stál som približne vo výške vrcholu Poľany. Za celý čas som tu zbadal len pár cestných cyklistov, pričom aj tu niekoľkí oddychovali po výstupe, ktorý pre mňa mal byť zostupom.
Pred nami sa v diaľke rozprestierala krásna panoráma Álp.
Cesta sa ešte raz skrútila až k okraju kaňonu a mne sa naskytol bočný pohľad na prakticky úplne zvislú stenu. Horolezec by zajasal, mne mierne zovrelo žalúdok.
Odtiaľto cesta najbližších takmer dvadsať kilometrov už väčšinou len klesala. Smeroval som síce proti prúdu rieky Verdon, no v tomto momente som sa nachádzal takmer tisíc metrov nad jej hladinou a postupne som po viac-menej prudkých serpentínach schádzal opäť na jej úroveň.
Za jednou sériou rýchlych serpentín som sa ocitol na moste nad vodopádom, do ktorého skákalo pár dobrodruhov. Dievčina bez helmy na obrázku vľavo sa o chvíľu tiež spustí po zadku.
Ak som mal doteraz relatívne voľnú cestu, tak z ničoho nič doprava zhustla a dostal som sa do stojacej kolóny. V protismere nič nešlo, tak som opatrne obišiel všetky autá, až som dorazil k tunelu, pred ktorým sa na niekoľko pokusov otáčal autobus. Zrejme mal šťastie, že sa nezasekol až v tuneli.
Kývol som vodičovi autobusu, ten na päť sekúnd prestal manévrovať s volantom a ja som sa popred neho prešmykol do tunelu. Rad áut v protismere končil asi sto metrov za tunelom, no neustále prichádzali nové. A ja som mal najbližších pätnásť minút pravý jazdný pruh len a len pre seba.
Postupne som sa dostával na úroveň rieky, v ktorej bol raft na rafte. Všetky sa plavili prirodzene jedným smerom, podobne ako na ceste v tom momente šli tiež všetky autá oproti mne. Tak som tam bol vôkol jediný, ktorý šiel v protismere.
Komu sa neušiel raft, ten musí pešo? Na túto moju otázku odpovedali prizerajúci sa z brehu negatívne. No nevedeli, prečo títo rafťáci robia takéto šaškoviny v divokej vode.
Autá z medzitým uvoľneného tunelu ma konečne začali dobiehať a prejazdy tunelom sa opäť stali riskantnými, hoci som blikal ako vianočný kapor už aj mimo tunelov.
Cestou som míňal niekoľko kempov, v ktorých by ma nechali prenocovať aj za pár eur, no chcel som ešte pokračovať v jazde, lebo bolo ešte len pol šiestej a deň predsa ešte nekončil.
Čo som si na výškových metroch popoludní nadrobil, to som podvečer prehajdákal a opäť som sa nachádzal v hlbokom údolí medzi vysokými kopcami. Klesajúce slnko vytváralo prvé tiene a údolie sa ponáralo do tmy.
O šiestej som dorazil do dediny Castellane. Uprostred ulice sa predo mnou odrazu objavila 185 metrov vysoká skala s kostolíkom Notre-Dame-du-Roc.
Trochu som sa potúlal úzkymi uličkami a nadšený z dnešného výkonu som zaparkoval bicykel pred jednou reštauráciou, aby som sa trochu odmenil. Pritom som sa naučil, že menu pozostávajúce z predjedla, hlavného jedla a dezertu nie je lacnejšie o štvrtinu pretože by predstavovalo nejakú akciu či množstevnú zľavu, lež pretože jednotlivé porcie sú o čosi menšie.
Omylom som však dostal porcie kráľovské a preto sa mi z Castellane ťažko odchádzalo. To ma však ešte čakal dnes už tretí priesmyk. K takmer deväťsto metrov vysokému Col de Cheiron však už nezostávalo ani dvesto výškových metrov.
Za ním som však bol už na brehu priehrady Castillon-Demandoix, desať kilometrov dlhého jazera uprostred strmých svahov hôr. Popri hladine viedla jediná kľukatá cesta bez priameho prístupu k vode. Naposledy som sa ponad priehradný múr pozrel do údolia riečky Verdon, pričom som na najvyšších kopcoch zazrel posledné záblesky slnečných lúčov.
Prešiel som ešte asi päť kilometrov k dedinke St-Julien-du-Verdon, zišiel pred ňou z cesty a uprostred stromov pár metrov od jazera sa rozložil na kúsku voľnej plochy. Pred spaním som sa ešte opláchol v jazere a prakticky jediný krát za celú cyklotúru som zaspal bez toho, aby ktokoľvek na svete vedel, kde sa práve nachádzam.
Na druhý deň už malo ísť do tuhého. Šesťdesiat kilometrov odtiaľto na mňa čakal môj prvý skutočný alpský priesmyk, 2250 metrov vysoký Col d'Allos...
