Práve v tú nedeľu ráno sa posúval čas na letný a obaja sme boli po narodeninovom mecheche jednej kamarátky, no aj tak sme sa o trištvrte na desať stretli pri pyramíde. V Karlsruhe sa nedá stretnúť pod pyramídou ako v Bratislave, pretože karlsruhácka pyramída stojí na širokej základni a nie na hrote. Okrem toho pod karlsruháckou pyramídou leží pochovaný zakladateľ mesta Karl-Wilhelm. V Karlsruhe sme sa teda stretli pri pyramíde, odkiaľ nám vzápätí odchádzala električka do štyridsať kilometrov vzdialeného Bad Herrenalbu.
V Karlsruhe malo byť v ten deň takých pätnásť stupňov a jasno, no my sme sa so stúpajúcou nadmorskou výškou začali ocitať v bielej krajine. Trochu komicky vyzerali tieto obytné prívesy v kempe kúsok za Bad Herrenalbom.
Cestička bola krivoľajaká, zasnežená, občas sme sa brodili potôčikom Alb, ktorý pramení len niekoľko kilometrov odtiaľto. Tam, kde tečie okrajom Karlsruhe a vlieva sa do Rýna, je z neho v súčasnosti vyliata riava.
V niečo vyše päťsto metroch nad morom bolo už celkom slušne snehu a občas sme sa brodili pomedzi stromy rôzne okyptené nedávnou víchricou a následným nájazdom lesníkov...
... no miestami sme nevedeli, kam nás cesta vedie a či sa na nás náhodou už nevykašľala...
... no ako správni mládežníci sme sa nevzdávali a prekonávali každú prekážku!
Nejako sme sa dostali až do dedinky Loffenau.
Podľa mapy tu niekde mali byť Laufbašské vodopády. Medzi domami niečo žurkalo, tak sme po schodíkoch zišli dole ...
... a boli tu. Dokonca mali celých desať metrov, hoci rozdelených do niekoľkých úsekov.
Rozlúčili sme sa teda s Loffenau a len očkom hodili po vrchu Teufelsmühle, z ktorého sa na nás v ľahkom opare škerila vyhliadková veža.
Tešili sme sa do Gernsbachu, odkiaľ nám mala ísť električka do Karlsruhe. Hmm, čo tak sa predtým ešte niekde najesť?
Napiť sa príležitosť bola. Na jednej strane ulice stáli päťposchodové domy, na druhej veľký válov s troma kohútikmi. Pred ním parkovalo auto s desiatkami kanistrov a traja ľudia do nich tankovali vodu. "Vám pukol vodovod?", som sa spýtal. "Ale kdeže, táto nie je taká vápenatá, veď je priamo z hôr". V tej zime sa nám čerstvej vody veľmi nežiadalo, radšej by sme si dali teplý obed.
V Gernsbachu sme došli až k stanici, ktorá je trošku opodiaľ centra. Cestou sme prešli ešte cez prechod, na ktorom by sa na semafor mohol dokresliť prípadne aj koník, a na stanici zistili, že do odchodu najbližšej električky máme ešte takmer hodinu. Predsa len, štyridsať kilometrov z úzkeho horského údolia v nedeľu popoludní, to nie je ako po hlavnej ulici v centre Karlsruhe. Tiež tadiaľto premávajú len dve linky.
Naspäť do centra Gernsbachu sa nám nechcelo, staničný bufet bol zatvorený, no Jim zbadal rozvážne sa tmoliaceho chlapíka a zahlásil: "Hele, ty vole, to je správnej socka! Ten bude vědět, kde se tady dá najíst. Já se ho zeptám...". Chlapík vedel. Mávol rukou, že tak či tak ide tým smerom a že nám to ukáže.
Pivové fľašky v jeho taške hrkotali v rytme kolísavej chôdze. Netuším, kde ich v nedeľu mohol kúpiť, no usilovne sme ho presviedčali, že nie, naozaj nefajčíme, takže mu ani cigaretu darovať nemôžeme. Do reštaurácie sa s nami však už nenanominoval.
Reštaurácia, to bolo silné slovo. Milka sa to volalo. Tradičná modernejšia krčma, prázdna, len spoza baru sa nás dievčina spýtala, či si niečo dáme:
-- Dalo by sa u vás najesť?
-- Kuchár práve odišiel, takže bohužiaľ nevaríme.
-- To fakt nič nemáte pre hladných pustovníkov?
-- A čo by ste si teda dali jesť?
-- No a čo nám ponúknete?
-- No a čo chcete?
-- No a čo máte?
-- Ja neviem, šnipózu? (SCHNItzel, POmmes, SAlat, pozn. autora)
-- Výborne, dvakrát, prosím.
-- S omáčkou?
-- Bez omáčky.
-- A chcete ju s chlebom?
-- Nie, veď sú k tomu POmmes, hranolky, nie?
-- Dobre, hranolky. A ten chlieb určite nechcete?
-- No ten nie.
-- Dobre.
Dobre, po pätnástich minútach bol rezeň na stole. Ja tomu hovorím "špinavý tanier", keď je porcia uprostred veľkého taniera a prázdny priestor je vysypaný nejakým korením. Vyzeralo to fakt krásne, až na tú počernejšiu farbu rezňov.
Po troch minútach prišla aj veľká konvička s omáčkou, takou tou UHO, univerzálna hnedá omátschka. Po ďalších piatich aj Jimova porcia rezňa. Chvíľu sme ďobali do mäsa, kúsočky z neho odžďobkávali, pivom zapíjali a pochopili, prečo nám tetuška tak vehementne núkala chlebík. Hranolky prišli po ďalších desiatich minútach v jednej veľkej mise pre oboch.
Už nerýpem, dobré to napokon bolo, hoci sme tam celý čas boli jedinými hosťami. Napokon nám aj slnko vyšlo a cestou do Karlsruhe sme sa z električky pozerali von oknom, že aký krásny slnečný výlet sme si mohli urobiť.
