Rieka Dunaj tvorila na dlhom úseku severnú hranicu Rímskej ríše. Keď Rimania hľadali jej prameň, došli až do dnešného Donaueschingenu, kde niečo vyvieralo a nazvali to prameňom Dunaja. Lenže to niečo sa po pár stovkách metrov vlievalo do väčšieho potoka. Keďže boli leniví sa štverať ešte pár kilometrov do kopca, tak sa dnes Dunajom nazýva len tok nižšie od tohoto pekného prameňa.
Má to aj svoju výhodu, do Donaueschingenu sa v pohode dostanú autobusy a poltopánkovým turistom sa tu ľahšie predávajú suveníry. A v kopci pri skutočnom najvzdialenšom prameni je aspoň kľud.
Pri tom prameni som bol doteraz dvakrát. Predvlani v zime a vlani v lete. Teraz sme si to šupli na jeseň.
Siedmi mládežníci sme sa vlakom doviezli na stanicu v Tribergu, odkiaľ to šlo prudko do kopca až na šunkovú ulicu. Schwarzwaldská šunka, to vám je dobrota, tak pekne sa z výkladu na nás usmievala.
My sme však mali koláčiky z pekárne a tak sme šli rovno do kopca. Tu to bude prudké, cestou nás totiž čakajú najvyššie vodopády v Nemecku.
A k najvyšším vodopádom v Nemecku to bude za vstupné. Výraznú zľavu majú vážne telesne postihnutí. Aj keď si neviem predstaviť, ako sa tam na vozíčku trepú do kopca.
Toto vyzerá ako Caro nacapená na veveričke.
A tu okrem nej aj Nicole, Hannes, Beate, Aleš a Jim v pozadí s kúskom vodopádu. Ja na fotkách vyzerám najlepšie, keď som na druhej strane fotoaparátu. Takže celkom vyšla.
Ten vodopád má vraj 163 metrov, lenže ono to všetko nepadá naraz, lež to je také roztentované na niekoľko menších kaskád. Okolo je pomerne hustý les a tak vlastne až tak veľa nevidno. Na Google Earth sa mi ten vodopád takmer ani nepodarilo nájsť.
A tá konštrukcia dole? Netuším. Žeby nejaké rampy pre tých so zľavneným vstupným?
Keď si spomeniem, ako sme tu predvlani rúčkovali po zábradlí, lebo všade bolo plno snehu a ľadu, tak teraz sa tu chodilo celkom pohodlne. Nebyť pár ľudí, ktorí sa radi silno opierali o zábradlie, ktoré sa tým pádom triaslo, tak mi vyjde aj celkom stabilný záber.
Na niektorých miestach boli vodopády premostené a ľudia odtiaľ do nich pľuli, aby videli, aký je silný prúd vody.
Dva zábery jedného miesta z dvoch rôznych uhlov. Najskôr červený uhol...
... a potom uhol zelený
A pohľad zhora. Fľus ho tam!
Keď sme sa dostali tam tak strašne vysoko, aj sa stihlo otepliť a tak nás čakalo pár kilometrov príjemnou, slnkom zaliatou jesennou prírodou.
Niektoré zvieratá nepochopím. Majú tam plno trávy a sena a ony sa nechajú kŕmiť od náhodných okoloidúcich a ešte za nimi idú pozdĺž ohrady.
V Alešovi sa prebudil inžinier a prieskumník dohromady. Minútu sa mocoval s bránkou, ...
... až ju predsa napokon otvoril!
Tu som si chcel odfotiť dobytok.
Došla na psa slanina a na nás smäd. Povynášali sme si von stoličky a poobjednávali si. Podaktorí sme si dali malé, nepatrné, takmer zanedbateľné pivo, zatiaľčo iní to roztočili fľaškou muštu.
Prečo sa indiáni pozerajú s takto nastavenou rukou?
Lebo keby ju mali nastavenú ako Jim, tak by nič nevideli.
Tu už ideme do kopca. Ja som sa ako navigátor a fotobloger výpravy na chvíľu otočil a kráčal pospiatku, aby som mohol v pohode odfotiť ostatných. Na to Nicole: "Miro, to sa fakt kráča lepšie", no a vidíte, kam to až dospelo. Takmer všetci mi nastavili chrbáty a cúvali.
Najkratšia cesta sa nekonala, drevorubači uzatvorili rozsiahly priestor a tak sme museli nejako veľmi zložito dookola.
Tak, toto je európske rozvodie. Aleš prispieva cez Elz a Rýn Severnému moru, Jim okrem iného hľadí do údolia Dunaja.
A sme pri prameni. Aleš mi už od Offenburgu pílil uši, že kedy si bude môcť zaspievať že za Janíčka a za Mišíčka Dunaj preskočila...
Sobota, tretieho novembra 2007, sedem minút po tretej hodine popoludní. Dunaj na niekoľko sekúnd prestal tiecť, aby vzápätí jeho údolie zavalila pramenitá vlna.
Kvôli tomuto sa handrkovať o Gabčíkovo, no to je toho.
A ešte sa aj ochladilo. Aleš s Caro zahlásili, že ideme domov. Našťastie nevidno, že až do Tribergu som ešte pobehoval v krátkych nohaviciach a košeli.
Tak a teraz raďte. Potrebujeme sa dostať na stanicu do Tribergu. Bude to bližšie po modrej alebo po žltej?
Šli sme po modrej, aj keď toho štyri a pol metra sa poriadne pretiahlo. Ešte na tomto kruhovom objazde správne odbočiť...
... a už potme schádzame opäť okolo Triberských vodopádov, ktoré sú v noci tak krásne nasvietené.
Kam by sme sa tak mohli ísť pozrieť nabudúce?
