Na jar sa v juhozápadnom Nemecku nahromadí vždy niekoľko sviatkov založených na princípe Veľkej noci. Tridsaťdeväť dní po veľkonočnej nedeli je vo štvrtok Kristovo nanebovstúpenie, dva týždne nato je sviatok v pondelok a potom ešte jeden štvrtok. V praxi to znamená obdobie dlhých víkendov počas nádherných jarných dní.
Tohtoročný "Christi Himmelfahrt" bol však v znamení chladného daždivého počasia a tak sa môj pôvodný štvordňový plán vyraziť kamsi za hranice všedných dní tentokrát scvrkol len na víkend, čo sa nedalo veľmi zúročiť. Kamarátka Zlatka však prišla s výborným nápadom.
A tak sme sa v sobotu ráno stretli na stanici s ruksakmi naloženými stanom, spacákmi, karimatkami a nejakým oblečením. Odviezli sme sa električkou do päťdesiat kilometrov vzdialeného Wissembourgu, malebného severoalsaského mestečka ležiaceho na východnom úpätí pohoria severných Vogéz, ktoré sa v tesne susediacom Nemecku menia na Falcký les.
Už som tu písal množstvo článkov o jednodňových túrach Falckým lesom. Túlali sme sa tu v zime i v lete, objavovali množstvo zaujímavých skalných útvarov a zapatrošených zrúcanín. Tentokrát to však malo byť niečo extra. Trochu ďalej od Wissembourgu som totiž objavil územie asi osemkrát štyroch kilometrov, na ktorom sa nachádzalo celkove deväť zrúcanín. A k tým sme mali namierené.
Kým sa Zlatka vytešovala z netradičnej ponuky marseillských mydiel na miestnom trhu, ja som špekuloval, ako sa najlepšie dostaneme k tomuto vzdušnou vzdialenosťou asi dvadsať kilometrov vzdialenému územiu. Pešo by to bolo na celý deň, autobusy tu cez víkend asi nepremávajú, tak zostáva jedine autostop. Ten som vo Francúzsku párkrát v núdzi použil, no zatiaľ nikdy nie spôsobom "však ideme na výlet."
Kedže sme plánovali byť celý čas mimo civilizácie, tak sme v obchode nakúpili jedlo na dva dni. Toľko sa dá vydržať aj bez teplej stravy a preto som ani nebral varič. Stačilo mi, že som do štyridsaťlitrového ruksaku natlačil stan pre dvoch, karimatku a spacák. Jedlo pobrala teda Zlatka.
Našiel som cestu, po ktorej by sme sa dostali von z mestečka a tam niekde skúsili autostop. Mal som so sebou aj hrubú fixku a listy papiera, no chcel som sa najskôr dostať za všetky mestské križovatky a domy. Namierené sme mali cez priesmyk Pigeonnier a Climbach kamsi smerom k Obersteinbachu.
Na konci ulice stálo osobné auto so značkou z jedného nemeckého mesta vzdialeného asi sto kilometrov na sever odtiaľto. Vnútri sedeli manželia v stredných rokoch, pričom každý mal zaborenú hlavu do mapy a niečo študovali.
Zaklopkal som im na okienko a spýtal som sa po nemecky, či niečo hľadajú. Vraj áno, tu niekde má byť nejaký hrad a k nemu by sa chceli dostať. Ukázali mi mapu. Mal som dojem, že je to prehľadná mapa západnej Európy, niečo v zmysle, že tu je Bratislava, vedľa je Trnava a my chceme do Pezinka, ale ten tu nevidno.
Ich mapa nebola od Michelinu, no táto kópia z viamichelin.com celkom dobre zodpovedá tomu, čo mi ukázali. Len pre orientáciu, je to najvýchodnejší cíp Francúzska. To veľké žlté napravo je Karlsruhe, v strede je "SP" označený päťdesiat kilometrov vzdialený Wissembourg a do červena sfarbený obdĺžnik vľavo je oblasť našej túry. A práve v ňom je značka hradu Fleckenstein, ku ktorému sa chceli dostať. Pre úplnú orientáciu, kúsok pod spodným okrajom mapy by bol Štrasburg.
Teraz sa pozrite na túto upravenú mapu Google Maps, ktorá približne zodpovedá tomu červenému obdĺžniku z micheliňáckej mapy. Ak sa vám to správne zobrazí, tak tam vidíte celú našu túru plus sedem značiek jednotlivých hradov, ktoré sme navštívili. Ďalšie dva tam boli tiež, akurát na opačnej strane údolia.
Tak nejako vyzerala aj moja turistická mapa. Vytiahol som ju z vrecka, rozložil, strčil im do auta, ukázal na deväť značiek hradov a spýtal sa, že ku ktorému chcú ísť.
"To ich je tam až deväť? No tak asi k tomu Fleckensteinu. Poznáte cestu?"
Nechcel som klamať, tak som sa radšej spýtal: "A máte dve miesta voľné?"
Cestou sme nezablúdili ani raz, zaparkovali sme na bezplatnom parkovisku pod Fleckensteinom, poďakovali sa, rozlúčili a kým dvojica balila nejaké veci v kufri, so Zlatkou sme už šliapali ku hradu.
Obišli sme také tie povinné sprievodné budovy s predajňou suvenírov a reštauráciou a vydali sa priamo k asi päťsto metrov vzdialenému hradu. A tu došla na psa slanina. Ten hrad bol doslova nedobytný. Už som sa tešil, že si pri hrade pokecám s vrátnikom a za peniaze ušetrené na vstupnom si kúpim švihadlo a potýram telo, no privítali nás tu nekompromisné elektronické brány. Cez ten turniket by som neprešiel, ani kebyže sa pokrájam na takéto |||||||||| nudlíky.
Vrátili sme sa teda ku pokladni. Obsluhoval tam akurát jeden chalan, ktorý keď náhodou začul moju slovenčinu, tak nám prezradil, že v Bratislave robil nejakú diplomovku o Dubčekovi práve v roku 1992 krátko pred jeho smrťou. No a ja som sa s ním raz viezol v aute, ba aj v jeho rodnom dome som bol. Téma na rozhovor sa nájde vždy.
Dostali sme sa však konečne do areálu hradu. Tak toto slúžilo ako žeriav o výkone aspoň dvoch kráčajúcich mužov.
Hrad sa spomína už začiatkom dvanásteho storočia, no môže byť aj staršieho dáta. Dnes z neho na vrchole deväťdesiat metrov dlhého, sedem metrov širokého a tridsať metrov vysokého brala už veľa nezostalo, no už samotné bralo pôsobí majestátne. Z tohoto pohľadu by som dokonca povedal, že pôsobí ako loď.
Murivo sa časom rozpadlo, no skala zvetráva pomalšie. A práve ona tvorí významnú časť stavby. Tak napríklad na túto skalu sa lezie točitým schodiskom vytesaným priamo v útrobách skaly. Je také úzke, že sme museli počkať, kým sa tlmené funenie vynorí z tmavého tunela.
Po celom areáli sme sa stretávali s informačnými tabuľami vo francúzštine, nemčine a angličtine. Po útrobách skaly ma tak sprevádzali pestrofarebný rytier i čiernobiela pani.
Nebudem preháňať, no výhľad z vrchu brala bol úžasný. Falcký les už úplne pohltila jar, všetko sa nádherne zelenalo. Sem sa tak vrátiť až bude pestrofarebná jeseň.
Cestou dole sa mi ešte naskytol zaujímavý pohľad na skalu, z ktorej bolo vidno hlavné bralo ako loď. Odtiaľto skvele vidno, že schodisko je naozaj priamo v skale.
Sadli sme si na lavičku pod hradom, zjedli čerstvý kozí syr a pomaly sa vydali smerom k hradu Löwenstein...
