Od monumentálneho brala ruiny Fleckensteinu sme sa vydali na severovýchod k nemeckej hranici smerom k dvojici hradov Löwenstein a Hohenburg. Prechádzali sme horolezeckým rajom.
Ak aj na niektorom brale neviseli olanovaní šialenci, tak sa tam vyštverala Zlatka. Ja som zatiaľ... hmm... strážil batohy pred diviakmi.
Tak napríklad na túto skalu sa dalo z druhej strany vyliezť celkom pohodlne aj bez pridržiavania sa. A navyše odtiaľ ani nebol žiaden famózny výhľad.
Löwenstein. Aj sem sa štverali horolezci. A pritom z druhej strany viedol hore pohodlný rebrík.
A aj výhľad do údolia bol odtiaľto nádherný.
Tak tamto vľavo dole je Fleckenstein, na ktorom sme boli pred chvíľou a vpravo dole trčí skala zo začiatku tohoto článku. Škoda, že sa do takého malého obrázku nezmestí ten mohutný priestor všade vôkol.
Medzi ostatnými turistami sme s tými "veľkými" batohmi vynikali. Niektorí sem šli naozaj úplne naľahko.
Pohľad z vrcholu brala na jeho úpätie. Chlapec sa dostal k najvyššej skobe a už hlásil rodičom zostup.
A po chvíli sem vyliezla aj jeho mama.
My sme z Löwensteinu zliezli radšej klasicky po rebríku a zamierili k niečo vyše dvesto metrov vzdialenému Hohenburgu. Šlo sa krásne, takmer po rovinke. Tí hradní páni ani nepotrebovali poslov, mohli si zabehnút po múku či olej kedykoľvek.
Zlatka ma tentokrát poslala hore samého a zatiaľ sa uvelebila pri veľkej informačnej tabuli tam úplne vpravo hore.
Keďže som bol kúsok od Löwensteinu, pohľad na Fleckenstein bol takmer rovnaký, taký tajomný.
Na výhliadkovej plošine bola aj takáto orientačná tabuľa s názvami okolitých kopcov. Mňa však zaujalo jedenásť obrázkov hradov v blízkom okolí.
Na opačnej strane boli štyri, to je pätnásť kusov. Za tento víkend však zvládneme len sedem. Kto to všetko staval. Ale hlavne, kto to všetko živil? Veď dediny sú odtiaľto ďaleko a ani polí tu akosi niet.
Opäť schodisko vytesané priamo v skale. To keď sa vychodí, tak už tu nebude.
Jašterica sa vyhrievala na slnku, no ja som hľadal skôr tienisté miesto. Bolo naozaj teplo.
Čiastočne som sa pred slnečnými lúčmi mohol ukryť tu pod bralom.
No to by nebolo fér. Tak sme sa rozlúčili aj s Hohenburgom a po ďalších tristo metroch prekročili francúzsko-nemeckú hranicu. Presne tú, kvôli ktorej sa dlhé roky zabíjali státisíce a ktorá po vojne dala zrod tomu, čo sa dnes nazýva Európska únia...
