Od dvojice hradov Löwenstein a Hohenburg sme to k hraniciam nemali ďaleko. Ono by vlastne ani nebolo poznať, kedy by sme z Francúzska prešli naspäť do Nemecka. Siete operátorov preskakovali hore dole už celý deň a prírodu zaujímajú viac slnko či zrážky ako nejaké čiary na mape.
Ja som však mapu v týchto miestach pozoroval trochu podrobnejšie. A bol som v istom momente do nej taký zahĺbený, že ma Zlatkino strhnutie na náhly šuchot v kroví takmer ani nevyrušilo.
Kráčali sme po vrstevnicovej lesnej ceste, po pravej strane to šlo prudko do kopca a tam sa asi päť metrov nad nami objavil rýchlo utekajúci tieň. Diviak! Prebehol paralelne k ceste a s kvíkotom zmizol v húštine. Kebyže bežal po ceste, tak nás aj prekopŕcne.
Došli sme k hranici. Tu sa stretávalo niekoľko cestičiek a dva jazyky. Naľavo je francúzske Alsasko, doprava je nemecké Falcko. Hoci tabuľu podľa všetkého vyrábala jedna osoba či organizácia, je dokonale bilingválna. Všetky texty v ľavej polovici sú po francúzsky s niektorými nemeckými adekvátnymi lingvistickými ekvivalentami v zátvorkách. A na pravej strane vice versa.
Jediné, čo ma v porovnaní s novšími tabuľami kdesi inde na hranici prekvapilo, že vo Francúzsku sa používajú kilometre ako turistická miera. Existuje totiž iná podobná tabuľka na najvýchodnejšom bode spoločnej hranice, na ktorej sú vzdialenosti do Nemecka uvádzané v kilometroch, no opačným smerom zas v minútach a hodinách.
Toto je hraničný kameň.
A tu vidno tých hraničných šutrov o čosi viac.
Na hrad Wegelnburg to bolo už len pár stovák metrov. Takto to vyzerá na najvyššie položenom hrade celého Falcka. A že je z čoho vyberať...
Turistov tu bolo dosť, no keďže k hradu nevedie žiadna asfaltka, bolo jasné, že si to poctivo vyšliapali. S takými veľkými ruksakmi sme tu však strašili len my.
Hmm, údolia Falckého lesa, to je nádhera.
Toto je tradičný záber na Wegelnburg z turistických sprievodcov. Rôzne vrstvy horniny odvetrávajú rôzne rýchlo a tak skala pôsobí dojmom lode. Až sa to celé podkope a spadne to. Tak tu by som vtedy stáť veru nechcel.
Zišli sme opäť k civilizácii. V sobotu večer v dedinke Schönau už skapal pes. V parčíku sme sa zahrali na bagristov a vodohospodárov. Vyskúšal som si Archimedovu vodnú skrutku, až som bol celý mokrý. V kempe sme doplnili vodu a podľa mapy sa vydali hľadať "Zeltplatz", čiže verejné stanovisko. Ehm, stanové miesto.
A bolo tam. Asi kilometer od dediny sa pár desiatok metrov od cesty nachádzala krásne pokosená lúčka. Nikde nikoho, od cesty nás delil menší val, skrátka pohoda uprostred kopcov.
Akurát lesný úrad zakázal klásť oheň, keďže už asi šesť týždňov poriadne nepršalo a hrozilo nebezpečenstvo požiaru.
Jedlo a vodu sme mali, k večeri ako bonus sme dostali predčasný západ slnka za vysokým kopcom.
Ešte sa večer po celodennej túre trochu opláchnuť a dobrú noc. Na druhý deň nás čakalo pár kilometrov naspäť na alsaskú stranu a ďalšie tri hrady.
Ráno sme po raňajkách v tráve prešli opäť cez Schönau a vydali sa do kopca. Tak tomuto hovorím moderné informačné technológie priamo v lese. Notebook s bezdrôtovým spojením som pri sebe nemal a mobil sa kuckal na jednej čiarke.
Po chvíli sa za ohybom lesnej cestičky objavila ďalšia ruina, tentokrát Blumenstein.
Jeho horná časť spočívala na vrchu brala, zatiaľčo z tej spodnej sa prakticky nič nezachovalo. Bol totiž zničený niekedy v šestnástom storočí.
No neviem, či by som na takom vratko pôsobiacom brale vôbec niečo staval.
Na bralo viedlo úzke schodisko priamo vysekané v brale. Občas niektoré schody chýbali a tak sme sa takmer museli rúčkovať po zábradlí. na polceste na jednej maličkej plošinke si akurát dvaja chalani balili svoje veci po nocľahu.
K francúzskej hranici a dvom zvyšným hradom to odtiaľto bolo tak blízko, že aj Zlatka by tam doletela...
