Od ruiny Blumensteinu to šlo opäť do kopca. Nejako sme to obchádzali celkom dookola a tak sme sa najskôr dostali k pomníku alpských jednotiek, ktoré na začiatku druhej svetovej vojny bránili tento úsek hraníc, ...
... a potom prešli okolo hraničného kameňa s rozpučeným asihovniválom.
Odrazu sa za zákrutou objavila strohá veža, či vlastne len zvyšok z nej. Stáli sme pod ruinou hradu Wasigenstein. To zelené pred ňou bola asi vodná priekopa, ktorá bola tak zelená, že som akosi nemal chuť vôbec do nej niečo hádzať.
Na bralo sa dalo vyjsť len z druhej strany a aj na to bolo treba trochu lezeckých vlôh. Odložili sme teda ruksaky a pustili sa do dobývania hradu.
Vlastne Zlatka to zvládla, no ja s mojou prirodzenou nešikovnosťou som si to radšej ešte kúsok obišiel a aha, schodíky.
Konečne hore. Zo samotnej stavby toho veľa nezostalo, no chodby a schody vyryté v kameni svedčia o pôvodnom pôdoryse aj tristo rokov po zničení francúzskymi vojskami.
Časť schodiska bola buď výborne zachovaná alebo dobre zrekonštruovaná.
A toto je malý Wasigenstein, veža na samostatnom brale pár metrov od veľkého hradu. K nej sa však už dostať nedalo.
Táto miestnosť bola doslova vysekaná v brale.
Krátka vizuálna kontrola batohov...
... a mohli sme sa vydať na zostup...
... teda vlastne až sa po veľmi zbrúsených schodoch a našťastie pevnom zábradlí vyrúčkovali hore ďalší zvedavci.
Ešte jeden pohľad na Wasigenstein...
... a mohli sme sa po červenej značke vydať k Arnsbergu. "Zlatka, hovoril som, že sledujeme ČERVENÚ značku, tak to nepopleť."
Tu je naozaj hrad na každom kroku. Po dvadsiatich minútach sme sa dostali k Arnsbergu. Bol však v prudkom zalesnenom svahu, takže sa mi nepodarilo urobiť žiaden celkový záber ruiny.
Cesta hore však bola azda najpohodlnejšia zo všetkých navštívených hradov.
Do týchto dverí osadiť zárubňu... trúfa si niekto?
Hmm, ako to tu tak vyzeralo v časoch najväčšej slávy?
Stačilo sa však otočiť a namiesto rozbitých múrov sme videli priamo do dedinky Obersteinbach, cieľa našej cesty. Tak tu sa napríklad pozeráme na hotel Anthon. Že nevidno hotelový štít? Možno aj z lietadla by som ho videl... alebo možno len z neho.
Posledný pohľad na hrad Arnsberg. V tomto okamihu som zbalil fotoaparát, vytiahol list papiera a fixkou napísal "WISSEMBOURG". Pomaly sme sa vybrali po ceste z dediny. Deň predtým sme vo Wissembourgu videli turistickú tabuľu smerom sem na Obersteinbach za osem hodín. Bolo trištvrte na jednu, ešte sme mali šancu pešo doraziť do Wissembourgu pred pol deviatou večer, kedy odchádza posledná električka do Karlsruhe.
Zastavilo asi desiate auto, asi päťdesiatnik na dvestopäťke s francúzskou značkou. Zlatka sa natlačila dozadu, ja som si sadol vedľa vodiča a štyridsaťlitrový ruksak si dal na kolená. Bolo teplo, prievan fučal cez otvorené okná a motor dosť hučal, takže som sa s chlapíkom mohol baviť asi len ja.
Najskôr sa mi ospravedlňoval, že je s manželkou dohodnutý, že príde do Haguenau, čo znamenalo, že by nás odviezol asi tretinu cesty do Lembachu, odkiaľ by potom išiel inou cestou ako na Wissembourg, kam sme potrebovali my. Vysvetlil mi však, že tam chytíme stopa oveľa jednoduchšie, keďže všetky autá idú vlastne do cieľa našej cesty. Medzi rečou nejako došiel na autostop:
-- Viete, vy obaja vyzeráte tak pohodovo, vás som nemal problém vziať. Ale už sa mám na pozore pred stopármi. Raz som chcel vziať jedného chlapíka, no akonáhle som zastavil, tak odniekiaľ vybehli ďalší štyria a chceli ma dostať von z auta. Ako jeden otváral moje dvere, tak som ich prudko pribuchol, dupol na plyn a ufujazdil. Až po pár kilometroch som zastavil a zistil, že som mu v tých dverách privrel jeden článok prstu a nejako mu ho utrhol.
Keď sme vystúpili v Lembachu, Zlatka sa na mňa pozrela a spýtala sa ma, prečo som taký bledý a spotený, keď v aute tak fúkalo. Čo by ste jej na to odpovedali?
Z Lembachu sme opäť šli kúsok pešo a cestou som mával papierom na autá. Chlapík mal pravdu, naozaj tu bola hustejšia premávka, akurát že viac ako polovicu vozidiel tvorili motorky. Až po dvoch kilometroch nám konečne zastavil chalan z Ludwigshafenu s autom plným kempových vecí a odviezol nás až do Wissembourgu na stanicu, odkiaľ sme sa električkou dostali do Karlsruhe.
Tak to mám zas ďalší vyšrafovaný kúsok mapy. A koľko je na nej ešte neznámych miest...
