Do Bad Bergzabernu sme sa po hodinke cestovania a jednom prestupovaní dostali električkou. Vlastne toto je motoráčik, akurát že naňho platí regionálna električenka.
A vydali sme sa po úpätí svahu smerom k dedinke Klingenmünster. Bolo nedeľné ráno, kostolík praskal vo švíkoch. Niekto okomentoval pohľad na zazimené vinohrady ako "Ty vole, to je hustý!".
Medzi troma čechoslovákmi a troma frankofónmi som fungoval tak trochu ako tlmočník, najmä ak sa nikomu nechcelo rozprávať po nemecky. Zdôraznené slovíčko "hustý" samozrejme zaujalo druhú časť výpravy a keďže mne nenapadol adekvátny lingvistický ekvivalent vo francúzštine, vysvetlil som to skôr ako "keď polievka nie je len samá voda, ale v nej všeličo pláve".
Odvtedy bolo každé objavenie krásneho výhľadu komentované výrazmi "To je hustý!" zo strany jednej alebo "C'est du bouillon!" (to je vývar!) zo strany druhej. Rovnako aj pri tomto sklade vína, pred ktorým boli poukladané prepravky na fľaše. "Wein schenkt Freude" alebo "víno venuje radosť."
Neskôr sme objavili tento panoramatický zameriavač. Je to veľký kamenný blok s vytesaným otvorom a lavičkou, z ktorej vidno akurát krásnu panorámu údolia rieky Rýn, na druhom brehu ktorej sa vo vzdialenosti asi päťdesiat kilometrov rozprestiera aj samotné Karlsruhe. Pohodlné, turista si sadne na lavičku a vie, čím sa má kochať.
To by sme však neboli my, keby sme sa neusmiali do objektívu. Silný kontrast a hmla nad údolím však spôsobili, že až tak veľa vidieť nebolo.
Niekde tam sa nám stratila aj mapa. Teda mne sa stratila. Nechcel som ju krčiť vo vrecku, ani zakaždým vyberať z ruksaku, tak som ju zasunul za popruh Janinho ruksaku s prísľubom, že ju budem mať na očiach. Mapu, nie Janu. Asi som sa však príliš často pozeral pod nohy, keď som po chvíli zistil, že mapa nie je na svojom mieste. Našťastie nevypadla dlho predtým, takže sme ju našli a mohli pokračovať až do Klingenmünsteru.
Tu sa pred nami vynorila silueta hradu. V týchto miestach je to naozaj hrad na hrade, takže nemá ani veľký význam si pamätať všetky ich názvy. Aj tak sme sa tentokrát k nemu vôbec nevybrali, pretože hrad tam stál stáročia a ešte pár týždňov teda snáď vydrží na svojom mieste.
Na kraji dedinky sa však niečo stavia. Nabudúce tam možno už niečo bude stáť a bude to vyzerať ináč ako dnes. Zdá sa, že sa na stavbe podieľa naozaj veľké množstvo firiem.
V lese nad dedinkou sa nachádza odkrytá ruina obranného sídla z deviateho storočia, ktoré slúžilo na kontrolu územia počas dobyvačných ťahov Vikingov i Uhrov. Momentálne poctivo zamrznuté, takže pohyb po úzkych múroch bol naozaj na vlastné nebezpečenstvo.
Hoci máme polovicu januára, les nebol ani úplne biely. V niektorých miestach boli zasrienené len vrchné končeky stromov.
V iných aj celé stromy. Tak sme sa kochali a kochali, na ľade zároveň šmýkali a šmýkali.
Až nastal čas obeda. Čo kto mal, povyťahoval obložené žemle a termosky s čajom a podupkávajúc na snehu sme sa začali kŕmiť. Naši kamaráti z francúzskeho Grenoble to však vzali ako seriózny pique-nique a okrem iného vytiahli aj fľašu Bordeaux. Na môj vkus príliš vychladené.
Až najedení sme zbadali tento lavičkoidný prístrešok necelých päťdesiat metrov opodiaľ. Kto je hladný a nedočkavý, nech je postojačky.
Cesta stúpala aj klesala. Pri stúpaní sa ide ľahšie, človek je opatrnejší. Dolu kopcom je to už menej stabilné, najmä ak si niekto (napríklad ja) chce skrátiť serpentíny priamym zostupom.
To sa mi aj vypomstilo. Na zamrznutom svahu vľavo hore som sa zošmykol a niekoľko metrov rútil dole svahom. Zastavil som až na okraji cesty a ešte po dvoch dňoch si z prstov na ruke vyťahoval maličké triesočky z ostňov konárikov.
V porovnaní s kolegom som však dopadol celkom dobre. Benoît totiž hrdinsky zbehol svah pomocou svojich paličiek a zoskočil až na cestu. Lenže chyba lávky, cesta bola zamrznutá ako zrkadlo. Na tomto zábere si Benoît na zem nesadol z vlastnej vôle.
O chvíľu objavili mládežníci zamrznuté jazierko. Prvé pokusy s pevnosťou ľadu dopadli pozitívne, tak sa naň vyhrnuli takmer všetci. Futbal s ľadovou kryhou ich po chvíli prestal baviť, tak to rovno skúsili so športom nazývaným curling. Úspešný hod zakončil Gilles piatimi klikmi na ľade.
Akonáhle sa chlapci dosýta vyšantili, pokračovali sme ďalej. Mapu sme už na ceste nestratili, no stratili sme cestu na mape. "Tudy to pak dál, Miro, nepůjde", oznámil mi Radek.
Tak sme to museli vziať skratkou hore kopcom.
Našťastie je v lese cesta vždy veľmi dobre značená, takže je jasné, pri ktorom strome treba odbočiť.
Cesta sa dostala konečne opäť na mapu a my na cestu a tak sme došli až na vrchol kopca, ktorému dominovalo niekoľko takýchto mohutných (pieskovcových?) skál.
Ešte pár stoviek metrov a ocitli sme sa na parkovisku pod hradom Trifels nachádzajúcim sa nad mestečkom Annweiler v údolí rieky Queich. Do zotmenia nám zostávalo niečo vyše hodiny a keďže nás čakal ešte zostup do údolia, rozhodli sme sa ponechať si návštevu hradu na inokedy.
Takže už len posledný pohľad na cieľ niektorého z budúcich výletov a hurá na električku do Landau a potom na vláčik domov do Karlsruhe.
(niektoré fotografie spáchal Gilles, merci beaucoup!)
