Na mape oblasti medzi Lyonom a Valence som uprostred lesov a polí objavil pri mestečku Hauterives symbol zaujímavej stavby s nápisom "le Palais Idéal du Facteur Cheval", čiže ideálny palác poštára Chevala. Nikdy som o ničom takom predtým nepočul.
Priznám sa, že som očakával nejakú vidiecku rezidenciu ideálnych tvarov a rozmerov, samé priamky či oblúky, záhradu ako lusk. Zvedavosť bola silnejšia ako kopčekovitý terén a tak som v nedeľu popoludní dorazil do Hauterives. Všade boli tabuľky a šípky k palácu, no ten bol ohradený vysokým plotom a pár domami. Nič veľkolepé sa nekonalo, všade však bolo plno zaparkovaných áut a ľudí, medzičasom stojacich v rade na vstupenky.
S povzdychom, že to bude určite nejaká habaďúra, som oprel túlavý bicykel obďaleč o múr. Stojan sa mi zlomil už včera, hneď v prvý deň, tak som si aspoň zvykal hľadať stabilné miesta, ktoré vydržia tridsaťpäť kilogramov na dvoch kolesách.
Za pokladnicou viedlo pár schodíkov dole a odrazu som sa ocitol pred niečim, čo som veru ani vo sne neočakával. Mohutná patlanina. Také boli moje prvé slová, keď som pred sebou zbadal masu kameňa viac ako dvadsať metrov dlhú, desať metrov širokú a miestami aj tak vysokú.
"Je to práca jediného človeka", hlása nápis na jednej stene. Tých nápisov tam bolo samozrejme oveľa viac. Každý kúsok steny bol pokrytý nejakým nápisom, soškou či ornamentom.
Na to, aké to bolo, bolo to obrovské. Na každom kúsku bolo čo objavovať, pozerať sa na to z inej strany, natočiť hlavu, poodstúpiť, či vyskočiť na schodík. A turisti objavovali, pozerali sa na to z inej strany, natáčali hlavy, poodstupovali a vyskakovali na schodíky. A ja samozrejme s nimi.
Pri pokladnici sa dali kúpiť knižky, kde boli vysvetlené jednotlivé detaily, ale to by bolo štúdium na celý týždeň. Poštár si dal veru záležať.
Obkukovať sa dalo nielen zo zeme, ale aj zhora. Niekoľko úzkych schodísk viedlo na terasu paláca.
No dalo sa ísť aj do prízemnej chodby. Tu autor vysvetľuje, že "vytvorením tejto skaly som chcel ukázať, čo dokáže vôľa."
Ani vnútorné steny nie sú hladké. Tam zvieratko, tu kvetinka, prípadne, aha, celá stena ornamentov.
Chevalovo heslo bolo: "Ak príroda chce robiť sochára, tak ja budem robiť architekta a murára".
Tridsaťtri rokov zbieral kamienky, šutríky, skalky, štrky a balvaníky, doplňoval ich mušličkami, ulitkami, škebličkami a lastúrkami, lepil jedno cez druhé a hral sa.
A tak dnes môžeme obdivovať snáď jediné architektonické dielo naivného umenia na svete.
Cheval nikdy nevytiahol päty z rodného kraja, no do svojho diela zakomponoval stavby z celého sveta ...
... a z mnohých období.
Z kameňa budoval kameň, ale aj rastliny a zvieratá.
Hotová učebnica histórie umenia.
A čo sa nezmestilo veľké, to Cheval spravil malé. Kam oko pozrelo, tam niečo bolo. Pri niektorých konštrukciách som žasol, ako niečo môže držať pohromade. A ono to drží už sto rokov.
Prechádzal som sa okolo paláca takmer pol hodiny, zatiaľčo túlavý bicykel na mňa čakal pred vchodom. Mohol by som tam stráviť aj celý deň, stále by bolo čo objavovať na stavbe.
Celé mestečko žije Chevalom, akurát na námestí majú sochu generála Miribela. A samozrejme, že tu majú aj poštu. Vyzerala rovnako aj za čias, keď do nej každý deň vchádzal starý Cheval s poštárskou taškou plnou kameňov?
Cheval po dokončení svojho ideálneho paláca nezavesil murárčinu na klinec. V roku 1914, desať rokov pred svojou smrťou, postavil na miestnom cintoríne rodinnú hrobku. Dnes je v nej pochovaných jedenásť členov jeho rodiny, vrátane jeho samotného.
Ferdinand Cheval nikdy neslúžil vlasti ako vojak. No okrem poctivej poštárskej služby dal svetu oveľa viac. Na zdanlivo nezmyselnom diele ukázal, čo dokáže pevná vôľa jedného človeka.
