V lete by sa človek čudoval, prečo sú tie koly pri ceste tak veľmi vysoké. V zime a na jar si však človek také blbé otázky nekladie.
Až miestami však zbadá, koľko vody sa vlastne medzi ním a pevnou zemou nachádza.
Pôvodne sme chceli prejsť aj okolo jazierka Feldsee tesne pod kopcom, no stačilo upozornenie jedného staršieho bežkára a tieto tabuľky, aby sme sa napokon uspokojili s "Feldseeblick" (výhľad na Feldsee) a vzali to červeným kosoštvorcom smerom na Hinterzarten, odkiaľ sme chceli ísť domov vlakom.
Chodník sa občas strácal v snehu, občas obchádzal stromy, občas len ich zvyšky.
A konečne výhľad na Feldsee. Teda tam niekde za stromami by malo byť. To vpravo hore v pozadí, to je ten svah, po ktorom som úplne pôvodne chcel zísť k jazeru, no potom mi Aleš spočítal vrstevnice na mape a ja som uznal, že stodvadsaťpercentné klesanie by sme horšie zvládali.
Po rovinke to ide predsa len lepšie. Cesta bola v týchto miestach dosť rozmočená a prúdiky vody si to šinuli kade-tade. Uskutočnili sme niekoľko vodohospodárskych úprav, topánkami nahromadili trochu zeme a niektoré nanopotôčiky pustili do vedľajšieho žliabku.
Slabé dve hodinky neskôr po snehu ani stopy.
Len panoráma nám pripomínala biele kráľovstvo, v ktorom sme sa dnes ráno prebudili. Do cieľa a železničnej stanice to už nebolo ďaleko...
