Mal som v ten krásny slnečný februárový deň v pedáloch takmer sedemdesiat kilometrov krížom severozápadným Alsaskom, keď som v dedine Rott na úpätí severných Vogéz zbadal za zákrutou blikať modrý maják. V jednom jazdnom pruhu stáli vozidlá záchranárov, zatiaľčo v druhom stál chlapík v reflexnej kombinéze a mával mi, aby som prešiel.
Za mnou šli ešte dve autá, tak som veľmi nezdržoval a len krátkym pohľadom medzi aktívnu tlupu záchranárov som zazrel nejaké bezvládne telo. Nikde som nevidel žiadne civilné auto ako účastníka nehody, no nemal som dosť času pátrať v úzkom pruhu, aby som tam zbytočne nezmätkoval. Dostal som sa až na voľnú cestu a tam vyšiel na chodník, priamo k druhému chlapíkovi, ktorý usmerňoval premávku na tejto strane a bavil sa s nejakou pani.
Nehoda sa stala v miernej zákrute, no obaja chlapíci sa vzájomne videli, takže sa mohli aspoň gestami dorozumievať, z ktorej strany majú púšťať prichádzajúce autá. Vysielačky nemali a stáli príliš ďaleko od seba, aby sa vo všeobecnom ruchu okolo zraneného mohli počuť.
-- Dobrý deň, čo sa tam stalo?
-- Chalan na skútri vyletel z cesty, zrejme sám, nebolo tam žiadne auto. Ale dostane sa z toho.
-- Uff, aspoňže tak. Ináč jasné, motorkári si v taký krásny deň vyšli von.
Usmial sa na môj bicykel a súhlasne pokýval hlavou.
-- Mali ste to ďaleko k nehode?
-- Hentí sú odtiaľto z Rottu, zatiaľčo my hen z Wissembourgu.
A kývol hlavou smerom ku kopčeku, za ktorým sa rozprestieralo toto malebné mestečko, cieľ mojej cesty.
Vtedy začal kolega mávať, tak chlapík ako odpoveď rozpažil ruky. Z protismeru prichádzala biela dodávka. Vtedy sa objavil malý červený peugeotík aj z našej strany, tak mu chlapík dal signál, aby zastal.
Dodávka prešla, chlapík zamával kolegovi, ten mu odmával a tak chlapík pustil peugeotíka.
Z protismeru sa ale v tom momente vynorila tmavomodrá felícia. Peugeotík zabrzdil a začal cúvať, pričom vodička sa spýtavo pozrela na chlapíka. Ten sa mi začal ponosovať.
-- Vidíte to, potrebovali by sme také zelené a červené svetielka, aby sme to tu mohli bezpečne riadiť.
Poštengroval som ho s úsmevom:
-- A nehovoríte snáď obaja rovnakým jazykom?
-- Ale kdeže, kto má rozumieť tomu jeho šialenému alsaskému prízvuku!
