Taký víkend na sesternicinom narodeninovom mecheche padol naozaj vhod. Po siedmich dňoch a tisícich kilometroch Bretónskom a dolným tokom Loire som tri noci spal v posteli, dobre jedol a bicykel v podstate ani nevidel. Na takej cyklotúre je to hotová hymna pre dušu:
V pondelok ráno však vyrážam ďalej. Mám sedem dní na to, aby som prekonal druhú polovicu cesty zo stredného Francúzska až k rieke Rýn. Dostávam na cestu niekoľko téglikov s jedlom z víkendového mecheche, lúčim sa a o ôsmej sa opieram do pedálov. Na GPS si naťukám zámok Chambord a v rannom opare sa vydávam na cestu.
Prvý týždeň som sa po úvodných rozpačitých dňoch v Bretónsku dostal do švungu a denne prekonával okolo stopäťdesiat kilometrov. Teraz si tiež budem musieť švihnúť. A tak priebežne vyberám smer čo najviac sa približujúci k cieľu, najvýchodnejšiemu bodu Francúzska.
Zámkov je tu naozaj plno. Už po pár kilometroch sa na konci priamej okresnej cesty D102 ocitám pred masívnou železnou bránou. Cesta pokračuje doprava popri múre, no ja sa zastavujem pri bráne práve v momente, keď po chodníku zámockej záhrady ťahá chlapík vozík s golfovými palicami. Až keď sa trochu otočí, spoznávam vo vozíku klasický odpadkový kôš na kolieskach.
Je to zámok Cheverny. Ako sa neskôr dozvedám, práve na tomto zámku sa Hergé inšpiroval pri písaní príbehov jednej z najznámejších komiksových postavičiek, Tintin. Keďže o Tintinovi som doteraz vlastne nikdy nič nečítal, tak vám tu viac neprezradím. Ale aspoň som sa pokúsil dozvedieť viac.
Že je zakázaný vjazd na bicykli a fotografovanie, to by som ešte nejako prekúsal. Shirt a shoes, čiže košeľu (ľahkú štvorčekovanú s krátkymi rukávmi) a topánky (turistické tenisky) mám na sebe tiež. No bez psa a bez lopty? Ani na krok!
V Cheverny ma dnes už neuvidíte. Aha, tu začína oblasť lesa patriaca k zámku Chambord. Je to zároveň prírodná rezervácia a na ceste sú položené mriežky, ktoré majú divej zveri zabrániť únik z areálu.
A tu je samotný zámok Chambord. Je to najmasívnejšie pôsobiaci zámok, aký som počas tejto cesty videl. Nestojí na kopci, vôkol samá rovina a predsa sa pri ňom cítim ako pod nedobytným bralom.
Je pol jedenástej a na mňa síce nejde hlad, no rád by som si tak trochu, veď viete, mlsol... Keďže však mám bohaté zásoby jedla z víkendu, dnes sa vôbec nemusím zdržiavať nákupmi a varením.
(Túto časť cestopisu píšem práve po večeri, takže ani nemám veľmi náladu sa rozplývať nad tým, aké dobroty som tam jedol.)
Napapkaný si dávam ešte okruh okolo zámku. Tu priamo od neho vedie priamy vodný kanál, pričom most ponad neho je vzdialený asi pol kilometra od zámku. Na plný zoom potom ten zámok pôsobí úplne inak, ako keď človek stojí priamo pri ňom.
Kúsok od kanálu stojí takáto nenápadná pozorovateľňa fauny vo voľnej prírode. Chvíľu som tam hore strávil, pozoroval okolie, no ako som spomínal, sýty nemá motiváciu čakať na jedlo, a tak som odtiaľ po chvíli zliezol a vydal sa naspäť k zámku.
Obloha začína byť celkom fotogenická, už len chýba slnko, ktoré by osvietilo to, čo osvietiť treba.
Točím sa okolo zámku a čakám. Nechcem to však preháňať, aby som sa dnes aj kamsi dostal.
A predsa, slnko vykukáva spoza mrakov...
... a hneď dáva zámku inú farbu.
Obchádzam naposledy zámok a na jeho severnej strane prichádzam po neprejazdnej cestičke na kruhový objazd. Bicykel mám opretý o stĺp a robím tento záber. V tom momente pri mne priamo v kruhovom objazde zastavuje veľké obytné auto.
Vystupuje neho chlapík mojej výšky a dvojnásobnej hmotnosti, k nemu pricupitá zrejme jeho žena o hlavu menšia a štyrikrát menej korpulentná. Postavia sa vedľa seba, on natiahne pred seba ruku a chce ich oboch odfotiť aj so zámkom za sebou.
Samozrejme, že mu to nevychádza. Tak sa len tak opýtam, či s tým nechcú pomôcť, na čo mi naradostene podáva fotoaparát. Trochu odstúpim, nech sa mi tam zmestia a nech aj zámok trochu vidno a cvak. On si prezerá fotku: "To som tam naozaj taký veľký? Počkajte, ešte raz!" a podávajúc mi fotoaparát sťahuje fučiac brucho.
Fotka napokon vyšla, ani som nevybuchol smiechom. A smiech ma potom úplne prešiel, keď mi chlapík poozprával, ako v jednom neďalekom meste na hodinku zanechal to veľké obytné auto s dvoma bicyklami uzamknutými na zadnom nosiči počas hodinky bez dozoru. Keď sa vrátili, tak bicykle boli fuč.
V Châteauneuf-sur-Loire naposledy prekračujem Loire. V porovnaní s ústím do Atlantiku a mostom pri Saint-Nazaire je to tu už relatívne kľudná a plytká rieka.
Končí teda relatívne pokojné údolie Loire. Do cieľa to už bude kopčekovitejšie.
V Combreux pri zámku dopapkám zvyšok proviantu z víkendu a plný energie pokračujem. Do západu slnka ešte ďaleko a na nocľah zatiaľ nemyslím. Dnes sa však počet najazdených kilometrov pod dvesto nezastaví...
