A tak nečudo, že si vyťahujem ďalšiu dôležitú vec na cesty: MP3-prehrávač.
Nie, nepočúvam v ňom žiadnu hudbu, to je na cestách nebezpečné, pretože hudba sa môže ľahko zmiešať s ruchmi ulice. Ja mám na ňom vždy hromadu záznamov rozhlasových relácii, v ktorých sa len rozpráva. Dokonca ak sa aj v niektorých počas tej hodiny objavia dve-tri hudobné skladby, tak ich v zázname vystrihnú.
Takto si tie relácie raz vypočujem a vzápätí vymažem, aby som mal miesto pre nové. Niekedy vám ich pár odporučím. No teraz si predstavte, že taká cyklocesta bola jednoducho pohoda, kľúdok a bez tabaku:
Dostávam sa do zámočnoidnej oblasti. Tu je už takmer v každom mestečku nejaký hrad.
Pred niektorými stojí dokonca aj stráž, no evidentne sa nudí. Teraz už vidíte, prečo na také sólo cesty odporúčam MP3-prehrávače proti trúdomyseľnosti.
Je teplo. To by som sa najradšej skryl kamsi do chladného kamenného bodu a chvíľu sa nehýbal. No teplo mi je vlastne len keď stojím a fotím. Na bicykli idem dosť rýchlo na to, aby ma vzduch ochladzoval.
Dokonca občas až prirýchlo. Tak k tejto značke som sa približoval tak tridsiatkou, lebo to šlo mierne z kopca. Tak to by teda bolo... na bicykli trikrát prekročiť rýchlosť, to by mi vzali aj rodný list.
Inak vidíte, väčšinou to je ťažká pohoda. Sem-tam stretávam cykloturistov, s ktorými sa zdravíme aj na okresných cestách. Žiadnych cykloturistov však nepredbieham a žiadni nepredbiehajú mňa. Buď ideme všetci rovnako rýchlo, alebo naozaj všetci jazdia po Loire len dole prúdom.
Rýchlych cestných cyklistov na týchto bočných úsekoch často nevidno, no hmýri sa to tu dosť výletníkmi s bicyklami bez batožiny.
Ozaj, tu sa nachádzam len na provizórnom úseku, pričom je to celkom fajn cesta. Asi niekde inde budujú nejakú ozajstnú cyklotrasu.
Hmm, tie mosty cez Loire, jeden zaujímavejší ako druhý, aj keď na Saint-Nazaire nad ústím sa nechytá ani jeden.
Kompozične pokazený záber, no musel som tam dať aspoň kúsok auta, aby ste videli, že tá hlava je naozaj robená z tých hrubých drôtov, čo sa dávajú do betónových konštrukcií.
A tu je Leninova kaviareň a múzeum. Vo štvrtok o pol tretej zatiaľ zatvorená.
Hoci je tu tých mostov veľa, nepotreboval som cez ne až tak často prechádzať ako napríklad na rieke Mosel či na hornom toku Dunaja.
Väčšina cyklotrasy je značená novými výraznými tabuľkami. A inde sa improvizuje.
A toto som tu nečakal. Okolo rieky síce boli nejaké kopčeky, ale tak to skôr len také zvlnenie. A tu odrazu takáto skala. Ticho zastavujem a chystám sa to odfotiť, keď tu zrazu ten chalan dole zakričí na toho horného, aby sa usmial, že je fotografovaný. Ako sa dozvedám, široko-ďaleko tu žiadna podobná prírodná stena nie je.
Pred zotmením prichádzam do mestečka Saumur. Dve klusajúce dievčatá ma navigujú na ostrov, na ktorom sa má nachádzať štvorhviezdičkový kemp. Po dvoch nociach nadivoko dnes už tú sprchu naozaj potrebujem.
Kempy mávajú tiež hviezdičky tak, ako hotely. Závisí to väčšinou od vybavenia, ktoré sa mňa ako nocujúceho prakticky netýkajú. Menej ako dve hviezdičky som doteraz snáď ani nevidel a aj tam sú už sprchy s teplou vodou a záchody. Či má kemp obchod alebo bazén, ma netrápi a pokiaľ má aj diskotéku, tak sa mu na takýchto cyklotúrach radšej vyhnem.
Tento má štyri hviezdičky a pôsobí naozaj veľkolepo. Veľká murovaná budova pri vchode pripomína skôr hotel, dlhé kľukaté cesty pomedzi rady obytných áut a prívesov, okolo ktorých si podaktorí štamgasti vybudovali celé zázemie, pôsobia ako záhradkárska oblasť. A na zemi, kde by mala byť tráva, leží prach. Karavánu je to jedno, mne nie. Idem sa osprchovať, zmyjem špinu troch dní, no vzápätí kemp opúšťam...
... na kľudné miesto na brehu rieky, kde je taký úplne minimálny amfiteátrik s troma terasovitými betónovými schodmi a aha akým výhľadom na nočný Saumur. Z jednej strany sem doliehajú zvuky zo sto metrov vzdialeného kempu, z druhej strany rieky zas počuť sem-tam nejaké auto. Obloha je jasná, chladno tak akurát na spacák a ja som rád, že po sto päťdesiatich ôsmich kilometroch opäť trochu vypínam.
Dobré ráno. Vstal som pomerne dobre oddýchnutý krátko po východe slnka. Okolo mňa po cestičke pomaly prechádza auto, parkuje kúsok odo mňa a vystupuje z neho starý rybár. MEdzitým sa zbalím, idem ho ešte pozdraviť k vode a vyrážam na cestu.
V Saumure ešte vchádzam do pekárne a kupujem si "niečo dobré, čo ešte nepoznám, čo mi odporúčate?"
Toto je jeden z kľúčových okamihov celej cesty. Pokiaľ si zo škôl pamätáte mapy Zeme, na ktorých sú dve pologule - západná a východná, tak kebyže sa Zem v tomto momente rozdelí podľa nultého a stoosemdesiateho poludníka, tak mám problém: nedostanem sa domov!
Síce ja sa nachádzam už na východnej pologuli, bicykel je ešte na západnej! A na ňom sú v tomto momente všetky moje doklady, peniaze, kľúče, mapy, skrátka všetko.
Inde je možno nultý greenwichský poludník aj vyznačený, no tu v dedine kúsok za Saumurom nie je nič. Dokonca za mnou stojí aj nejaký dom.
Tak, najzápadnejší bod Francúzska sa nachádza na približne 4,8 stupňoch, najvýchodnejší na približne 8,2 stupňa opačným smerom. Hmm, tak to som asi v tretine v západo-východnom smere. A to som dnes siedmy deň na cestách.
Tak to sa veru u kamenárov dlho zdržiavať nebudem.
Nech si tu pekne ďalej dlabú svoje nástroje zo šutru, mňa už teraz naozaj čakajú zámky na Loire!
