Z tritisícmetrovej výšky sme zliezli do sedla k našim batohom a chystali sa na záverečný zostup do údolia, v ktorom sme mali prenocovať.
Mapa označovala bodkovanou čiarou tento úsek chodníka číslo sedem ako schodný, no určený pre skúsenejších turistov. Pár krížikov označovalo miesta, kde sme sa na úzkom chodníku mali pridržiavať lana či reťaze. Takých chodníkov sme za uplynulých šesť dní v Dolomitoch absolvovali niekoľko a znamenali pre nás akurát spestrenie pochodu s priebežným spomalením postupu.
Takže, hor sa smerom ku San Croce, aka Heiligkreuz.
Nakukli sme nad okraj a vyzeralo to teda naozaj strmo. Popri chodníku však bolo naťahané lano a tak sa pomalým krokom s priebežným pridržiavaním dalo zostupovať celkom bezpečne.
Hoci všade naokolo boli popadané zosúvajúce sa kamene, chodník viedol po pevnej skale. Aj keď v tak sfušovanom pohorí, ako sú Dolomity, sa o pevnej skale nedá hovoriť.
Tento záber sme s Liborom chceli pôvodne nakloniť ešte viac doľava, no to by nám tam ostatní hneď popadali do údolia.
Väčšinou viedol úzky chodník pekne popri skale. Mali sme síce celý čas zostupovať, no občas ten chodník trochu stúpal. Takto sa dole nikdy nedostaneme!
Ten výhľad ponad údolie bol úžasný. A nad nami mohutná stena... no nádhera!
Vtedy sa Jindra bachol po helme: "dyť já tu mám sedátko. Veroniko, chceš si ho vyzkoušet?" Jasné, že si ho chcela vyskúšať. Jindrovi sa odľahčil batoh a Veronika predviedla bleskovú módnu prehliadku.
Takto sa zahákneš a pri každom úchyte postupne prehákneš obe karabínky. Veronika sa učila rýchlo a páčilo sa jej to.
Ostatní sme zliezali pridržiavajúc sa oceľového lana. Keďže to šlo pomaly a my sme sa nikam neponáhľali, mal som občas príležitosť sa pevne pridržať na stabilnom mieste a spraviť pár záberov.
Smerom dole som väčšinou fotil Jindru či Veroniku v akcii, zatiaľčo pohľady za mňa nahor boli vždy maximálne relaxačné. Libor mal na starosti dve veci: buď ma psychicky podporoval pri zostupe, alebo pózoval.
Na niektorých úsekoch sme sa nemali ako pridržiavať, tak tu veľmi pomohli paličky.
Libor: "To je nádhera, Miro, umíš si představit, jak tam visíš uprostřed tý skály?"
Miro mlčí a radšej si nič nepredstavuje.
Ak to takto s nami pôjde stále do kopca, tak sa o chvíľu vrátime na vrchol.
"Jóó, vrátíme, to by se mě líbilo."
Chodník našťastie občas trochu klesal...
... občas len klesal ...
... a občas sa priam prepadával. Ale takto uprostred skál to bola pohoda, celý čas sa bolo za čo pridržiavať.
A tak sme sa po dvoch hodinách ...
... dostali konečne všetci bez problémov dole ...
... zanechávajúc za sebou kilometer vysokú skalu.
Po pár stovkách metrov sme došli ku kostolu San Croce, vedľa ktorého sa nachádzala chata, v ktorej sme mali prespať poslednú noc.
Tetuška hovorila trochu po nemecky, trochu po ládinsky a trochu po taliansky. Za nocľah s raňajkami sme zaplatili po tridsať eur, čo bolo najviac za celý týždeň, no nechcelo sa nám riskovať schádzať dole do dediny.
Keďže nám však všetkým dochádzali peniaze, Robert s Jindrom sa predsa len do dediny ležiacej v osemsto metrov hlbokom údolí vybrali. A zatiaľčo my štyria sme sa na chate ládovali špagetami a šalátom, oni si dole dopriali aj tiramisú, nezbedníci.
Keď sa po zotmení vrátili k nám, chatou sa odrazu rozľahol rev zraneného samca. Vedúci Robert objavil v batohu asi dva a pol kilogramu ťažký kameň, ktorý podľa všetkého niesol už zo sedla. Bolo nám síce jasné, kto to bol, no vedeli sme, že už je ďaleko odtiaľto. A dotyčný vtedy netušil, akú náročnú cestu ten kameň v ten deň prekoná.
Po večeri sme zaliezli do ustlaných postelí s veľkými perinami. Po nociach pod starými dekami to bola opäť zmena. No dĺžka postele sa nezmenila. Keďže mala za hlavou aj za nohami veľké drevené dosky, musel som spať opäť po uhlopriečke s nohami trčiacimi od členkov von.
V nedeľu nás čakal osemstometrový zostup do dediny, cesta autobusom a potom tri prestupy na vlak až do Karlsruhe. No až také nudné to teda nebolo...
