Na výlet si treba vziať poriadne topánky a nohavice...
... odviezť sa vláčikom do Albersweileru na úpätí Falckého lesa, obísť veľký kameňolom, ...
... zdiaľky hodiť zrak na hrad Trifels ...
... a opatrne kráčajúc po rozblatenej ceste ...
... priebežne zisťovať, čo si kto doma zabudol a čo si kto zas zobral navyše, ...
... obdivovať stavby malé, ...
... ale aj tie veľké ...
... a hľadať kdesi ukrytý poklad, ...
... ktorý ako keby sa do kameňa prepadol.
A tak sme sa pustili do hradu ...
... vyliezť po jeho strmých schodoch ...
... pekne všetci až úplne hore, ...
... odkiaľ sú tie najlepšie výhľady ...
... na okolité dedinky ...
... a odkiaľ možno vidno ...
... aj papkáreň s hrachovou polievkou, párkom, chlebíkom a koláčikom.
A kto by si chcel zalietať?
Jáááááááá!
A keď to neklapne, tak to neprekáža, ...
... veď aj hľadanie pokladov môže byť riadny adrenalín.
Najmä ak k nim vedie strmá cesta ...
... no na jej konci je vytúžená odmena.
A tu niekde sa z potôčika Hainbach odpája osemdesiat metrov dlhý kanál, ...
... na konci ktorého padá voda z niekoľkometrovej výšky v najstaršej ešte funkčnej studenej lesnej sprche na území Nemecka. Pred vyše stopäťdesiatimi rokmi ju postavil Ludwig Schneider ako doplnok k službám kúpeľov v neďalekom Bad Gleisweileri. Sem pacientov doviezli na voze, naspäť mali zbehnúť pešo, aby sa prechádzkou zahriali.
Heiner pod vodu strčil hlavu.
Tanja sa odvážila si v silne fŕkajúcom prúde namočiť len ruky.
No jasné, to by tam nesmel byť Šedivý, aby sprchu nevyskúšal.
A to Horst tvrdil, že zas až tak veľmi teplo ani nie je. Cestou na stanicu sme ešte hľadali nejaké poklady ...
... Nicole bola úspešná.
Hehe, taký poklad, že sa doň zmestila len pidiceruzka a pidipapierik, na ktorý sme sa podpísali, že sme poklad našli...
... a ponechali ho nasledujúcim generáciam.
A hurá domov. Zas kľud od umývania až do ďalšej soboty.
