V takomto prípade treba na túlavý bicykel nabaliť päť sliviek prípadne fľašu slivovice, k tomu pär ďalších nevyhnutností a vybrať sa kamsi ďaleko, kde som ešte nebol. Tentokrát som sa odviezol vlakom do mestečka Kehl, ktoré leží na hraničnej rieke Rýn, akurát na opačnom brehu ako nádherný Štrasburg.
Až mi náhodou niekto budete volať a ja sa náhodou budem vyskytovať v týchto miestach, tak sa nedeste, ak vám poviem, že som práve "v keli". Ono to "h" sa tam až tak jasno nevyslovuje.
Preto radšej šup cez "Most Európy" do Štrasburgu. Tu už k nedorozumeniu prísť nemôže. Tá strecha v pozadí je hraničný prechod. Keď sa v Nemecku alebo vo Francúzsku niečo deje, napríklad nejaké futbalové divadlo či iné výtržnosti, tak sa zakuklení policajti preberú z hibernácie a začnú to tu kontrolovať.
Ešte som z mosta napľul do Rýna. Uvidíme, kto bude v Koblenzi skôr. Ja som mal pred sebou sedemsto kilometrov, chriacheľ nejakých tristo.
Do Štrasburgu chodievam viackrát do roka, takže tentokrát som sa tu nezdržoval. Cvakol jednu alibistickú fotku na otáčacom moste v štvrti Petite France a vydal sa smerom na severozápad.
Kdesi na okraji mesta som prechádzal okolo "eurovej uličky", v ktorej je aj nórsky konzulát. Nepodarilo sa mi však zistiť, ako sa ulička nazývala pred šiestimi rokmi. A možno tu vtedy ešte nebola. Za eurovou uličkou visí reklama na nejaký hamburger za tuším tri eurá.
K pohoriu Vogéz som to mal nejakých štyridsať kilometrov mierne zvlneným alsaským údolím Rýna. Kde nebolo pole, tam bol chmeľ.
Pri vjazde do mestečka Saverne je veľký kruhový objazd, uprostred ktorého v miernej priehlbine stojí útržok nejakého starého mostu. Nikde žiaden potôčik.
Centrum Saverne bolo v piatok o siedmej večer celkom kľudné. Obchody práve zatvárali, pár ľudí sedelo v kaviarničkach vonku a ja som hľadal niečo, čo ma malo sprevádzať najbližších niekoľko desiatok kilometrov.
Kanál spájajúci rieky Rýn a Marne. Už viac ako stopäťdesiat rokov.
Križuje krajinu, dedinky, mestečká, polia, ...
... ale aj hory. Okolité vogézske kopce prevyšujú hladinu o viac ako tristo metrov.
Kanál tu vedie údolím jedného potôčika. Na niektorých miestach ho priam premosťuje. Takže lode plávu po moste ponad potok. Na tomto obrázku vpravo medzi zeleným pásom a stromami vedie asfaltka pre autá asi dva metre pod hladinou kanála.
Pre cyklistov a korčuliarov ideálne miesto. Hromada odpočívadiel, kľud, len vtáčiky škriekajú. No a ešte si treba dávať pozor, aby človek nezišiel z chodníka. Zábradlie tu totiž nie je.
Prešiel som alsasko-lotrínsku hranicu a krátko pred ôsmou sa dostal do Lutzelbourgu, doslova križovatky turistických chodníkov.
Dedinka v úzkom údolí, nad ktorým sa týči nejaká zrúcanina, je rozdelená kanálom. Už sa však stmievalo a moje svižné tempo sedemdesiatich kilometrov za necelé tri hodiny by aj celkom rado prijalo sprchu. Preto som to tentokrát zbabelo zatiahol do kempu.
A dobre som urobil. Vedúci si pri opisovaní údajov z občianskeho spomenul, že pre troma rokmi tam jednu noc spal tiež nejaký občan SR. Potom porozkladal mapy na stole a podrobne mi ukázal, kam sa mám ísť na druhý deň pozrieť.
Rozložil som si nocľah na trávniku, osprchoval sa a pustil do večere. Vtedy sa pri mne zastavil nejaký chlapík a opatrne to na mňa skúsil s nemčinou. Tak vraj podniká v Baden-Badene neďaleko Karlsruhe a každy víkend jazdí sem, aby si tu celý víkend hovel pri svojom obytnom prívese, ktorý tu má trvale zaparkovaný. Chvílu sme sa bavili a napokon odchádzal odo mňa so slovami: "Ráno káva u mňa!"
Ráno padla rosa a keďže som bol lenivý sa baliť do vreca na mŕtvoly, mal som trochu vlhký spacák. Prvé ranné lúče ho však vysušili a ja som mohol vyraziť na cestu. V susedovom prívese sa zatiaľ nič nehýbalo, tak som si kávu mohol odpustiť, keďže ju vlastne ani nepijem.
Kilometer odtiaľto ma totiž čakal päťdesiat metrov vysoký výťah na lode...
