V sobotu ráno odišiel do údolia na vlak Honza. Nič mu nebolo, ale potom mu už v údolí bolo lepšie, keď nemusel šliapať s nami v tom teple do takého vysokánskeho kopčiska.
Ráno bolo pred kaplnkou pri chate Lavarella akosi rušno.
A pred chatou bolo tiež rušno. Plánovali sme totiť dnešnú trasu. A patlali sme sa krémom.
Ešte posledné koliečko okolo civilizácie ...
... a hurá smerom na západ.
Chodník bol najskôr celkom v pohode, ...
... ale po pár minútach začal byť strmý.
Našťastie červeno-biela značka vždy určovala správny smer ...
... či už okolo niekoľkých kameňov ...
... alebo uprostred kamenného mora.
V tomto teple sme potrebovali pauzu ...
... na prezlečenie sa do suchého ...
... doplnenie tekutín ...
... a krátku meditáciu nad nádherným dňom, ...
... aby sme potom v predpoludňajšom slnku ...
... pekne jeden za druhým ...
... šli za svojim cieľom ...
... zdolávajúc krok po kroku ...
... a nezľaknúc sa tej trochy snehu, čo tu zabudla predchádzajúca zima.
Už sa totiž blížime k nadmorskej výške tritisíc metrov.
