Po kratučkom prejazde juhovýchodným cípom Belgicka som sa ocitol na území krajiny, ktorú som tak čiastočne navštívil pred jedenástimi rokmi. Vtedy sme tadiaľto prefrčali školským autobusom niekedy v noci a tak si aj tak na nič nepamätám.
Vracal som sa na východ a teda aj do búrkového oblaku, pred ktorým som sa celé popoludnie uhýbal. Došla však na psa slanina a po vjazde do mesta sa to na mňa spustilo. Najskôr len pár kvapiek, neskôr však prudký lejak mi bubnoval na prilbu.
V ruke som zvieral vytlačený plánik mesta s vyznačenou adresou kamaráta, u ktorého som mal prespať. Už predtým som mu dal vedieť, že prídem asi o šiestej. Hranice mesta som prekročil dvadsať minút pred šiestou a dlhou ulicou pomedzi nízke domy som sa v lejaku snažil porovnávať názvy ulíc s tými na takmer úplne premočenom liste papiera.
Podarilo sa. Napriek pár uzatvoreným uliciam v blízkosti cieľa som s úderom šiestej hodiny stál zmoknutý pred dverami domu. Bolo mi to vlastne jedno, pretože po pár minútach ma čakala sprcha. Aj tak som mal šťastie, že ma ten lejak nechytil skôr.
Po večeri sme sa s kamarátom a jeho manželkou vyšli pozrieť do mesta. Ľudoprázdnu štvrť európskych inštitúcií sme prešli za pár minút a zaparkovali kdesi v centre. Tak toto je vraj palác, v ktorom sídli parlament a panovník.
Mesto je geografickým kontrastom Karlsruhe. Zatiaľčo ja bývam na úplnej rovine a k rieke to mám aspoň osem kilometrov, tu tečie rieka v hlbokom údolí v strede mesta. Tak toto by som denne na bicykli veru absolvovať nechcel.
Pôsobilo to na mňa tak zaujímavo, že som si Luxemburg pridal do zoznamu miest, kam by som sa niekedy chcel ísť pozrieť. Avšak v kľude, na dlhší čas a bez túlavého bicykla.
Na námestí bolo nejaké mecheche, tak sme si kúpili nejaké šiškoidné mlsky a v jemnom dáždiku sa ešte chvíľu túlali krivoľajakými uličkami a tajomnými chodbami domov.
Po dvoch nociach v divočine to dobre padne sa natiahnuť na matraci. A ešte viac poteší stretnúť kamaráta a spolužiaka z detstva, s ktorým sme sa učili lyžovať, strielať zo vzduchovky a speakovať. To posledné od roku 1987, dva roky pred ruštinou. Marek a Antónia, vďaka!
V pondelok ráno som mal voľno len ja. Zbalil som si veci, odprevadil ich do práce a vyrazil na cestu, ktorá ma delila od rieky Mosel, ktorú som už do konca cesty nemienil opustiť.
Blížil som sa k tým najozajstnejším Schengenským hraniciam.
