Zastavil som vo vedľajšom pruhu a naše pohľady sa stretli. Neviem, čo sa odohrávalo za tmavým plexisklom prilby, no moje ústa sa pod svetlými okuliarmi zmrštili do takého toto uznanlivého úsmevu, kedy spodná pera prekryje hornú, brada sa skrčí a celá hlava mierne prikývne. Nemusel som ani vysloviť "Frajééér..."
Oranžová, zelená! Už pred križovatkou som prehodil na ľahký prevod, takže som v rámci svojich možností a výkonu jedného uťahaného PS vyrazil celkom svižne dopredu. Za sebou som začul len hluk motora a škrípanie zubov. Kým ja som za križovatkou dosiahol úctihodnú dvadsiatku, chalan spočítal zuby na prevodovke, namiešal tam jednotku a vystrelil. Po pár sekundách som ho len videl kdesi v diaľke predo mnou.
Už pri príjazde do tejto lotrínskej metropoly ma akosi zaujali dve dominantné stavby. Najskôr som cvakol jeden kostol...
... a o pár minút neskôr iný kostol. Bolo nedeľnajšie predpoludnie, v meste i okolo kostolov taký pohodový kľud. Len na mňa šla opäť mlsnota.
Blúdil som teda chvíľočku uličkami starého mesta, mierne rušenými trčiacim pozadím.
A kým vy budete na tomto zábere hľadať tri baletky, ...
... prípadne na týchto arkádach oblúky počítať, ...
... tak ja by som si zatiaľ skočil do jednej pekárne a so slovami "ja by som si prosil niečo také dobré, čo ešte nepoznám" by som si pochutnával na niečom takom dobrom, čo ešte nepoznám.
A flákal by som sa uličkami, ...
... námestíčkami, ...
... či okolo katedrál ...
... a pozoroval ľudí pri práci, ...
... prípadne rozmýšľal, kam to vlastne idú.
Woippy však ležalo aj na mojej ceste. V tomto momente som sa totiž rozhodol, že opustím rieku Moselle smerujúcu k nemecko-luxemburským hraniciam a že to otočím na severozápad tak, aby som pred nocľahom v Luxemburgu prešiel aspoň kúsok po belgickom území.
Bola to šialená a zbytočná myšlienka vydať sa do neznámych kopcov, pokiaľ má človek pred sebou pokojné údolie rieky a možno zaujímavé mestečko Thionville. Akosi som sa dostal na Woippy a pustil sa do prudkého kopca.
Zaradil som sa čo najbližšie ku krajnici a začal spomínať na vlaňajšie alpské priesmyky. Tie boli samozrejme mnohokrát vyššie a aj bicykel som mal viac naložený. Toto však boli v podstate prvé serióznejšie kopce v tejto sezóne a preto som po chvíli stratil motiváciu sledovať cestu pred sebou.
Autá a motorky svišťali okolo mňa, sem-tam nejaký protiidúci baranoidný cyklista s očami nalepenými na asfaltke prefrčal bez toho, aby mi venoval pozornosť. Aj môj zrak sa skĺzol kamsi na trávnik pozdĺž cesty.
Ach, aký neporiadok tu ľudia zanechali: plechovka od piva, kartón od cigariet, plastová fľaša, päťeurová bankovka, špinavá handra,... čo som to hovoril? Päťeurová bankovka? Akosi sa mi v tej chvíli nelenilo zastaviť a zohnúť sa. Tadiaľto asi ľudia pešo nechodia.
Nasadol som na bicykel a po desiatich metroch z neho znovu zoskakoval. Tentokrát tam ležalo desať eur. Dokelu, som tu na výlete, či zbieram peniaze? Po tomto som radšej šliapol do pedálov, pretože do dnešného cieľa v Luxemburgu som to mal ešte dosť ďaleko.
