V sobotu bol už asi desiaty bezoblačný deň za sebou. Ráno mrzlo, no slnečné lúče mohli trochu prehriať vzduch a snáď až taká zima by nemala byť. Snáď sa pár ľudí, čo sa sľúbilo, aj dostaví na stanicu.
Napokon sme sa tam stretli osemnásti. Fujha, taký masový výlet som teda ešte neorganizoval. Kúpil som pár skupinových lístkov a hajde do vlaku, snáď ešte budú voľné miesta.
Po necelej hodinke cesty a jednom "hurá máme štyri minúty a ja netuším, z ktorej koľaje nám to ide" prestupovaní sme sa konečne dostali do Albersweileru, odkiaľ to šlo trošku do kopca. Falcký les nie sú Alpy a viac ako šesťstometrové kopčeky sme cestou nemali.
Tak a teraz máte za úlohu na týchto dvoch obrázkoch nájsť sedemnásť rozdielov.
Máte? Nemáte? Tak tu je riešenie: Aleš, André, Birgit, Florian, Frank, Gena, Heidi, Jan, Johanna, Jörg, Lena, Martina, Nicole, Philipp, Steffi, Zuzka a jedna dievčina s menom, ktoré som si ani na tretí pokus nezapamätal.
Na tento kopec sme neliezli len tak. My sme naň liezli, aby sme z neho videli, čo nás v ten deň ešte čaká. Takže tri hrady v popredí zľava: Münz, Anebos a najväčší Trifels. Ten šuter vzadu medzi Anebosom a Trifelsom na nás ešte niekedy čaká.
Takže nás bolo osemnásť. Tu sme všetci okrem mňa, ja tam mám len tieň...
... a tu sme všetci okrem mňa a dokonca aj môjho tieňa. Ja som na druhej strane fotoaparátu. Keď som na staniciach a vo vlakoch počítal ľudí, tak som si hovoril, že si to budem fotiť a potom podľa fotiek budem vidieť, kedy sme koho stratili. Tak tu sme nestratili teda zatiaľ nikoho.
Napapkali sme sa a vybrali ďalej na cestu. Vlastne my sme papkali stále. Kedykoľvek bola nejaká pauza, tak niekto z nás vytiahol nejaký mlsok a mlsal. Hoci bola zima, bolo treba aj piť. Ja som si ráno do rumu v termoske žbrndol trochu horúceho čaju a tak mi bolo fajn.
Veď hovorím, že mi bolo fajn.
Osemnásť ľudí v lese, to je riadna tlupa. Občas sa to trhalo, takže tí rýchlejší mali chvíľku času pre rozjímanie...
... inokedy sa to na úzkom chodníčku nahustilo, až sme tam urobili úplný Stau. Tridsať kilometrov južne odtiaľto tomu hovoria "bouchon" alebo "emboutaillage". Lenže oni nevedia, že čo to je. Kde už len v severnom Alsasku ste kedy videli dopravnú zápchu?
My sme zápchu občas odopchali, aby sa to potom zas trochu roztratilo.
Po niečo vyše hodinke sme sa vyterigali na prvý z trojice hradov, na Münz...
... spomínal som, že sme si tu urobili krátku papkársku pauzu?
A trochu sme sa aj kochali. Na Trifels sa pozerá z úplne inej perspektívy ako predtým.
Táto oblasť Falckého lesa je plná pieskovcových brál. Také strmé svahy majú tú výhodu, že je z nich rýchlejšie krajší výhľad ako z nejakej placatej zvlneniny. Nájdete na tomto obrázku Genu?
Keď som sa v jednom momente spýtal: "Kto tu nemá fotoaparát?", zdvihli sa tri ruky.
A toto sa už štveráme na Anebos. Trifels je zas o kopec bližšie.
Noo, toto je všetko, čo zostalo z Anebosu. Ono ten Trifels v pozadí tiež nie je nejaká výhra. Väznili v ňom síce Kráľa Levie srdce a boli v ňom uskladnené ríšske korunovačné klenoty, no po bleskovom vyhorení pred štyristo rokmi to tam celé spustlo a do dnešnej podoby, ktorá s tou stredovekou nemá veľa spoločného, ju vybudovala až túžba nacistickej ideológie po nejakom symbole.
Pôsobia tie zábery na vás tak, že sme tam mali asi celkom pohodové teplo? V polovici februára? Síce bolo slnečno, ale teplomer počas dňa kolísal medzi mínus dvoma a plus dvoma stupňami. Len zahrievaním vlastným teplom sa mi ho občas podarilo vytlačiť na uspokojivých desať stupňov. Vtedy si aj Florian vyzliekol bundu a ako správny poltopánkový turista sa polovymrznutý na dve sekundy usmial do objektívov.
Horolezčatá si nevšímali pohodlný chodník, ktorý viedol naokolo, a pokúšali šťastie na strmej skale. Najviac ma dostal ten chlapík úplne vpravo hore, ako dokumentuje snaženie mládežníkov.
Hlavne sa pozerať pod nohy a pod ruky. A žiadne čumenie na oblohu!
My sme sa medzitým dostali do hradu a vyliezli na jeho najvyššiu vežu. Zem je jednoznačne guľatá.
A komu nestačí výhľad z veže, ten mi môže niekam vyliezť...
