Rušné údolie rieky Rhône som opäť na chvíľu vymenil za rozsiahly vidiek a pokojnými okreskami som sa cez Montmeyran, Upie, Montoison a Allex blížil k rieke Drôme, ktorá dala názov celému departementu. V diaľke sa na mňa stále usmievali kopčeky, no odolával som.
Na križovatke pred Loriol-sur-Drôme som touto fotkou spôsobil menšiu zápchu. Zišiel som z cesty na niečo, čo sa už dávno nemohlo nazývať chodník, aby som si odfotil túto Potemkinovu dedinu. Cesta bola úzka a plná a tak som sa už nemohol dostať naspäť do jazdného pruhu smerujúceho do mestečka. Posunul som sa teda k prechodu pre chodcov, ktorý spolu so semaforom vidno na obrázku.
Autá dovtedy akosi plynule prechádzali, no akonáhle mi po stlačení tlačidla naskočila zelená, všetky autá zostali stáť počas viac ako dvoch minút. Niektorí miestni vodiči na mňa škaredo zazerali, keď som za pár sekúnd preklusal cez voľnú cestu a zmizol za rohom.
No a takto to vyzerá v Loriole v skutočnosti, nie na namaľovanom múre. Nebolo veľa čo obdivovať a od Montélimaru ma v tej chvíli delilo necelých dvadsaťpäť kilometrov po hlavnej ceste, tak som sa vydal ďalej.
Hneď na kraji Montélimaru ma upútala táto výrazná budova: Medzinárodné múzeum sladkostí a palác bonbónov a nugátu. Grilované kuriatko z obeda mi už trochu vytrávilo, tak som pri vchode odparkoval túlavý bicykel a išiel som sa na tú záhadu pozrieť zblízka.
Pri vchode som dostal plnú hrsť kadejakých cukríkov a štolverkov. Jeden som hneď rozbalil a pustil sa do expozície. Na úvod trochu teórie o pôvode cukrovej trstiny a repy, príchodu cukru do Európy a štipka chémie.
Potom to začalo. Z cukríkov sa dá poskladať naozaj všeličo. Pri pohľade na toľkú sladkosť sa mi začal štolverk rozliezať po celej puse a ja som mal sladko aj za ušami.
Túto tvár hádam netreba predstavovať. Nie je to perokresba, lež nejakým spôsobom sypaný hnedý cukor.
Pri tomto exponáte bežali na videu v nekonečnej slučke zábery zo starých filmov, pri ktorých si aktéri rozbíjali fľaše o hlavu a hádzali sa cez zatvorené okná. Vtedy som si predstavoval, ako veľmi to musí bolieť. Dnes už viem, že sa toto falošné sklo vyrábalo z cukru. Po zahriatí na určitú teplotu sa cukor stáva rovnako rozbitným ako sklo, akurát jeho hrany neporovnateľne menej režú.
Bolo sa na čo pozerať, bolo čo cítiť nosom, druhý cukrík som ešte nedocmúľal a dokonca bolo aj čo počuť. Ponuka bola síce hudobnými žánrami veľmi rozmanitá, skladby "Sugar baby love", "Sugar sugar" či "Sweets for my sweet" mali predsa len niečo spoločné.
A jasné, že aj hmat si prišiel na svoje. Keď už nič iné, tak si každý obchytkal najväčší kus nugátu na svete. No priznám sa, že za tých dvadsať minút strávených v múzeu sa mi urobilo tak veľmi sladko, že som už na nič ďalšie chuť nemal. Nechápavo som prešiel okolo návštevníkov, ktorí si v predajni naberali do košíka mračná sladkostí. Ja som už nemohol.
Ešte som zabehol do vedľajšieho múzea bicyklov, kde som si chvíľu študoval dobové reportáže z Tour de France a zbežne som si prezrel vystavené exponáty. Zaujalo ma najmä toto riešenie, pri ktorom sa šlapalo na striedačku ako kapusta a cyklista mal k dispozícii desať rýchlostí.
Samotné mestečko Montélimar je zaujímavé takzvanými "provensálskymi alejami", kde širokú ulicu lemujú statné platany. Mapa ma upozorňovala aj na Hrad Adhémar, na ktorý sa mi po jednej uličke nepodarilo ani len vyšlapať, lebo bola príliš prudká. Napokon som musel bicykel vytlačiť. Takže len krátky pohľad na mesto a druhou stranou kopca som sa vydal krížom cez ostrov na rieke Rhône smerom na Viviers.
